|
|
 Odoslaný - 22 september 2007 : 15:18:25
|
II.3. METAFYZIKA špeciálna - PSYCHOLÓGIA
Nemôže povstať život z neživota, tak ako ani rozum z nerozumu. (J.F. Babor)
Psychológia je náuka o bytiach hmotnoduchovných, t.j. o bytostiach živých, ktoré okrem tela majú i dušu (psyché).
Budeme sa v nej dozvedať o živote, o jeho princípe - o duši. A to:
II.3.1. O živote vo všeobecnosti,
II.3.2. O živote vegetatívnom - o rastlinách,
II.3.3. O živote senzitívnom - o zvieratách,
II.3.4. O živote rozumovom - o človeku.
Psychológia je dvojaká: špekulatívna (psychologia rationalis) a skúsenostná, empirická (psychologia experimentalis).
Špekulatívna psychológia sa opiera predovšetkým o rozumové dôvodenia, experimentálna o skúsenosť.
Experimentálna psychológia je novšieho dáta, ale v krátkom čase dosiahla takých rozmerov, že sa stala samostatnou vedou. Všíma si psychický život, nakoľko ho možno poznať skúsenosťou. Postupuje metódou subjektívnou, pozorujúc vlastné vnútorné stavy - radosť, smútok, a metódou objektívnou, pozorujúc psychické stavy v ich zovňajších prejavoch na iných.
Dobre vieme, aké nezmyselné je stavať skúsenosťou nepodložené teórie a aké nezmyselné je tiež zhromažďovať fakty bez toho, aby sme ich dali do nejakej súvislosti. Preto spájame a preplietame psychológiu špekulatívnu so skúsenosťou - experimentálnou.
Mravec je usilovný. Vezme, čo nájde a uloží bez ladu a skladu do veľkého kopca. - To je praktik.
Pavúk má veľké brucho. Čo tvorí, tvorí všetko zo seba. Nasnuje dômyselnú sieť a chytá do nej muchy... Ak mu ju strhneme, zachvíľu nám spraví druhú. - To je teoretik.
Včela má krídla; mnoho pochodí, polieta, všetko okúsi, najlepšie vyberie, prežuje, spracuje, a jej dielo je med. My sme pri štúdiu psychológie včely. Skúsenosť a špekulácia spolu.
O dôležitosti tohoto traktátu netreba nikoho dlho presviedčať. Psychológia ako veda je každému veľmi blízka - veď ide v nej o človeka.
Spoznávať hlbšie seba samého a cez seba iných je nielen veľmi zaujímavé, ale aj veľmi užitočné. To chceli povedať aj starí Gréci, keď dali na delfskú veštiareň napísať: Gnoti te auton - Poznaj sám seba!
II.3.1. O ŽIVOTE VO VŠEOBECNOSTI
(De vita in genere)
Každý organizmus je melódia, ktorá sa spieva sama... (Oexkül)
Čo je život?
Po čom poznáme živé bytosti?
Čím sa líšia od neživých? Viditeľne a hmatateľne sa od nich líšia: pohybom, dýchaním, trávením, vzrastom a množením.
Materialisti, ktorí sa snažia dokázať, že medzi hmotou neživou a oživenou je len stupňový a nie podstatný rozdiel, hovoria takto:
1. Vo vesmíre sa všetko pohybuje od najnepatrnejších ultramikroskopických častíc obyčajnej hmoty až po hviezdy na oblohe. - Pohyb teda nie je vlastný len živým bytostiam.
2. Pri každom spaľovaní sa vstrebáva kyslík a vylučuje kysličník uhličitý. Aj obyčajné kachle teda dýchajú a predsa nepovieme, že sú živé. Ako vidno, ani dýchanie nie je výnimočnou vlastnosťou živých bytostí.
3. Ak dáme do pohára s kyslou 38 °C teplou vodou kúsok mäsa, budeme čoskoro svedkami tráviaceho procesu. Podľa toho by i pohár so svojím obsahom musel byť živočíchom, lebo trávi.
4. Každý vie, že kryštály sa tvoria, živia sa a rastú zo svojho materského roztoku. Ba hoja si ním i svoje rany ako živé bytosti.
Stručne: Tie tajomné vlastnosti, pripisované živým bytostiam, ako je pohyb, dýchanie, trávenie, vzrast a množenie - nie sú ničím zvláštnym, čo by presahovalo hmotu.
J. Lefévre vyvracia tieto ich námietky takto:
1. Áno, pohyb je zjav všeobecný. Ale poznáme dva podstatne rozlíšené pohyby: jeden trpný, ktorým je pohybované každé mŕtve teleso,... a druhý činný, ktorým živé bytosti hýbu samy seba pre určitý cieľ.
2. V dýchaní kachieľ a morského prasaťa môže byť podobnosť, ale nie totožnosť. Horenie nie je potrebné kachliam k zachovaniu života; kým dýchanie živých bytostí je vlastný úkon, podmieňujúci ich život. Živá bytosť dýcha sama a dýcha pre seba.
3. Aj s trávením je to tak. Trávenie, ktoré chemik spôsobí v sklenici, nie je pre sklenicu potrebné, kým...
4. Výživa spočíva v asimilácii a disimilácii. Asimiláciou si živá bytosť privlastňuje cudziu látku a uskutočňuje v pravom zmysle slova akési prepodstatnenie. Disimiláciou spaľuje zas svoju látku tak, že sa jej táto stáva cudzou. To kryštály nerobia... (Manuel critique de biologie, Masson et Cie).
Filozofia perennis to všetko povie nakrátko jednou vetou: Vivens est id, cui competit movere seipsum. Živé je to, čomu prináleží hýbať samé seba, čiže imanentne pôsobiť. (Platón, Tomáš)
Imanentný pohyb podľa vyššie uvedených jeho charakteristík je ten, ktorý začína i končí v tom istom subjekte. A je vlastný len živým bytostiam. V imanentnom pohybe je teda ten podstatný rozdiel medzi živým a neživým.
II.3.2. O ŽIVOTE VEGETATÍVNOM
(O rastlinách - de plantis)
Touto staťou chceme povedať, že v rastlinách jestvuje princíp podstatne odlišný od toho, ktorý pôsobí v neživých telesách.
Keď sa rastliny spália na popol, zistíme kvalitatívnou a kvantitatívnou analýzou, že sú v nich tie isté látky, čo napríklad v obyčajnej hline (uhlík, vápnik, kremík, železo, fosfor atď.) Majú to isté zloženie, a predsa sa správajú celkom inak ako nerasty.
Ich vzájomný rozdiel nie je daný iba rozmermi a váhovým rozdielom ich molekúl. (Organická makromolekula ovalbumínu je napríklad 1916-krát ťažšia ako molekula vody a nepomerne väčšia. - Rémy Collin: L´évolution 27.)
Rozdiel medzi nimi spôsobuje niečo, čo sa nedá vidieť očami a čo nemožno hmatať. Toto neviditeľné a nehmotné vzbudzuje a riadi všetku činnosť organizmov usmerňujúc ju zároveň k jednému cieľu. V neživých telesách niet tohto jednotiaceho princípu a v tomto je práve ten rozdiel. (Pšeničné zrnko vyrobené umele v laboratóriu sa navlas podobá tomu, ktoré vyrástlo na poli. Jedno však vyklíči, druhé nie...)
A v každej rastline je len jeden takýto oživujúci princíp. Všetky jej bunky pracujú jednotne pre celok: Koreňové bunky prijímajú vodu a v nej rozpustené minerály. Listové bunky zbytočnú vodu odparujú, kmeňové ju rozvádzajú atď. Keby bolo v rastline viac jednotiacich princípov, aspoň daktoré jej časti by si počínali nezávisle na celku. Pozorujeme však pravý opak. Tento oživujúci a jednotiaci princíp je podstatnou formou, ktorá vec ustanovuje a zaraďuje do nejakého kruhu, ktorá je dôvodom, prečo je táto vec taká a nie onaká. A takáto je i rastlinná duša. Ňou je rastlina rastlinou a nie zverom alebo kameňom, ňou je ruža ružou a nie fazuľou alebo chrenom.
Rastlinná duša je pravdaže závislá. Všetky jej činnosti sú iba chemické alebo fyzické deje, závislé na hmote. A keď sú činnosti závislé, závislý je i sám princíp, z ktorého vychádzajú, lebo operari sequitur esse. - Činnosť je totiž vždy tej povahy ako bytnosť (podstata), esencia, z ktorej pochádza.
II.3.3. O ŽIVOTE SENZITÍVNOM
(O živočíchoch - de brutis)
O stupeň vyšší ako vegetatívny je život senzitívny, zmyslový. Cítenie, sensus je osobitosť, ktorá odlišuje zvieratá od rastlín.
S touto formou života úzko súvisí motus localis - miestny pohyb.
Aby sa zviera vyhlo pociťovanej bolesti z hladu a zranenia, má možnosť uhnúť z miesta. Rastliny, ktoré sú bez senzitívneho princípu, ktoré necítia bolesť a potravu môžu nájsť na jednom mieste, miestny pohyb nepotrebujú.
Boli daktorí, čo popierali citlivosť aj zvieratám. Descartes napríklad o nich myslí, že sú číre automaty (mera automata), ktoré sa hýbu, kedykoľvek pôsobí na ne nejaké vlnenie. (Cez oči svetelné, cez uši zvukové, cez nos chemické.) Pokusy však ukazujú opak.
Keď položíme na mravenisko sklenú tabuľu a udierame na ňu prútom, mravce pri prvom údere reagujú veľmi prudko, pri poslednom veľmi slabo, alebo vôbec nereagujú. Z toho vidieť, že sú to reakcie senzitívne a nie reflexné. Pri reflexných by reagovali ako automaty - stále rovnako. Hladný pes reaguje pri zavoňaní mäsa inak ako sýty. Keby bol automatom, reagoval by v obidvoch prípadoch rovnako.
Descartes nepripúšťa vo zvieratách ani jeden životný princíp. Iní zas hovoria o dvoch: o vegetatívnom a senzitívnom.
Pozorovania nás presviedčajú, že medzi princípom vegetatívnym a senzitívnym vládne vo zvierati najužšia konexia. Oba spolu úzko súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. Tak napríklad poranenie na tele sa prejaví nechuťou k jedlu. To by sa nedalo vysvetliť, keby duša vegetatívna a senzitívna neboli tu jedno.
pokračovanie bude v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho 
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
 Odoslaný - 25 september 2007 : 20:59:50
|
II.3.4. O ŽIVOTE ROZUMOVOM
(O človeku - de homine)
Je nebezpečné zdôrazňovať človeku jeho podobnosť zo zvieratami bez poukazu na jeho veľkosť. Nebezpečnejšie je vyzdvihovať jeho veľkosť bez pripomienky jeho malosti. - A najnebezpečnejšie je nechať ho v nevedomosti ohľadom jedného i druhého... (Pascal)
Až tu, keď je reč o človeku, začína sa vlastná psychológia. Životným princípom človeka je rozumná duša. Táto zahrňuje v sebe i princíp vegetatívny a senzitívny. V človeku sú teda tri životy spojené v jeden.
Čo je človek, to najlepšie pochopíme, ak si vysvetlíme podstatný rozdiel medzi ním a bytím pod ním najbližšie stojacim - medzi životom rozumovým a zmyslovým. Za východisko si vezmeme poznávanie.
Poznávanie
U zvieraťa je čisto zmyslové, u človeka zmyslovo-rozumové. Poznanie u zvieraťa sa obmedzuje čisto na zmyslové povrchy telies. Človek chápe i veci nehmotné, akými sú napríklad podstaty bytí a ich vzájomné vzťahy. Objasníme si to príkladom. Keď sa krava postaví pred povalený sud, aj ona vidí, že jeho okraje tvoria kruh. Poznamenávame, že iba vidí. Človek, ten i vidí i vie, že je to kruh. Ba nemusí ani nič vidieť. Stačí mu povedať: "Geometrické miesta v rovine, ktoré majú od jedného bodu rovnakú vzdialenosť" - aby vedel, že ide o kruh, respektíve o kružnicu. Krave by sme to márne vraveli, hoci priamo do ucha. Ak chceme, aby mala predstavu kruhu alebo kružnice (rozumie sa len zmyslovú), musíme ju postaviť pred povalený sud.
Zviera vidí len konkrétnosti, prípadky. Človek poznáva i abstraktnosti, podstaty.
Aj zviera vidí zložitý stroj, hľadí na jednotlivé kolieska a páky, ale nikdy nepochopí ich vzájomné vzťahy, nikdy nezvie, prečo a načo je to alebo ono. Človek sa na to díva a chápe hneď svojím rozumom účelnosť jednotlivých hmotných súčiastok a tým aj podstatu a určenie celého stroja. Bude ho vedieť pohnúť i zastaviť, skaziť i opraviť.
Zmysly sú hmotné prostriedky, ktorými možno zachytiť len to, čo je hmotné. Človek však chápe i nehmotné (podstaty a vzťahy), má teda vyššiu, nadzmyslovú schopnosť, schopnosť zmocňovať sa i toho, čo je v telesách nehmotné. A tá vyššia nadzmyslová schopnosť sa volá rozum.
Tu však načim hneď poznamenať, že rozum predsa potrebuje ku svojim úkonom aj hmotnú činnosť zmyslovú.
"Pri nehmotných rozumových úkonoch telo - totiž zmysly - pomáhajú tým, že dodávajú látku, z ktorej rozum abstrahuje pojmy.
Pojmy tvoríme z konkrétnych predstáv abstrakciou. Predstavy sa vytvárajú obrazotvornosťou a sama obrazotvornosť predpokladá činnosť vonkajších zmyslov zraku, sluchu, čuchu atď.
KIeby nebolo činnnosti obrazotvornosti a činnosti iných zmyslov, rozumová mohutnosť nemala by z čoho tvoriť pojmy. Preto je zmyslová činnosť nutnou podmienkou činnosti rozumovej, ako to vyjadruje známa axioma: Nihil est in intellectu quod prius non fuerat in sensu. - Nič nie je v rozume, čo prv nebolo v zmysloch." (Dr. Jaroslav Beneš: Rozumem ke zdroji pravdy)
Ako je rozum závislý vo svojej činnnosti na zmysloch?
Nie ako huslista na husliach, ale tak ako spevák na notách. Vysvetlime si to:
Huslista nemôže nič zahrať bez husieľ. V hre je úplne závislý na svojom nástroji. U speváka je to inak. Aj on potrebuje na začiatku noty, ale keď sa vec naučí naspamäť, jeho závislosť na notách prestáva. A takáto je závislosť rozumu na zmysloch. Potrebujeme ich na začiatku, aby sme si utvorili pojmy, potom však môžeme zatvoriť oči, zapchať uši a predsa i bez vonkajšieho sveta budeme vedieť o ňom myslieť.
Proti tejto náuke sa prudko stavajú materialisti. Podľa nich je naše myslenie funkciou mozgu, teda funkciou hmoty a nie nejakej vyššej duchovnej schopnosti. Nič duchovného u človeka nejestvuje a celá jeho takzvaná duchovná činnosť nie je nič iné ako účinkovanie veľmi vyvinutého mozgu a ostatného nervového ústrojenstva.
Argumentujú nasledovne: Biológia zistila, že každý orgán ľudského tela má svoju funkciu. Funkciou pečene je príprava žlče, funkciou žalúdka trávenie, funkciou srdca krvný obeh a svalstvo produkuje silu, potrebnú k pohybu. Práve tak aj ústredný nervový orgán tvorí tzv. duševnú činnosť: sebavedomie, myšlienky, vôľu. Karol Vogt (1817-1895) napríklad celkom vážne tvrdil, že myšlienka je tak výlučkom mozgu, ako je moč výlučkom obličiek a Claude Bernard so smiechom pokračuje - a ako je čas výlučkom hodiniek.
Binet charakterizuje tvrdenie materialistov ako opovážlivé a zarážajúco naivné. Vyčíta im, že sa vo svojich pojednaniach o rozumovej činnosti utiekajú k metaforám, s ktorými sa v psychológii môžu uspokojiť len málonároční duchovia (L´âme et corps 210). Totožnosť duše z mozgom - bránia sa materialisti - presvedčivo dokázal biológ Flourens svojimi pokusmi na sliepkach a holuboch. Odstránil im horné lebečné kosti a postupne v tenkých vrstvách odrezával im z mozgu. Najprv prestávali poznávať potravu, mláďatá a nepriateľov - nikoho sa nebáli. Potom im mizli aj ďalšie duševné schopnosti, až sa konečne všetky stratili. Teda - podľa Flourensa sa postupne strácali s vrstvami mozgu.
Z toho prenáhlený uzáver: Mozog a duša je jedno a to isté.
Na savcoch takéto pokusy prevádzal Golz a Rotmann, na znetvorených ľudských plodoch Edinger a Fischer. Spoločné výsledky svojich pozorovaní zhrňujú do tejto vety: Duševná činnosť - teda i rozum - je vedomá a úmyselná funkcia, ktorá je viazaná na kôru veľkého mozgu, na jej rozsah, zvrásnenie, fosforečnosť, atď. ...
Hasert im odpovedá: Keby bolo poznávanie a myslenie vôbec čisto mozgovou činnosťou, bolo by úmerné absolútnej hmote mozgu a slon alebo veľryba by museli byť oveľa múdrejší ako je človek.
Keby bola sila duše závislá na pomernej váhe mozgu, museli by byť najinteligentnejší najmenší vtáci. A keby bola duševná zdatnosť závislá na zvrásnení mozgovej kôry, tak by inteligenciou musel vynikať vôl a osol. A konečne, keby toto všetko bolo závislé na obsahu fosforu, tak by hus a ovca dobre známe svojou hlúposťou - boli najbystrejšie tvory, lebo obsah fosforu v ich mozgu je väčší než u človeka.
A k Flourensovým pokusom ešte toto: Ak si viac vypiješ a potom potrháš Cigánovi na husliach struny, tým by si mu nedokázal, že nevie hrať. Tým si dokázal len to, že na pokazených husliach nevie hrať.
Ak dakomu vyoperuješ mozog, ba celý mozgovomiechový systém, tým nikdy nedokážeš, že si mu vyoperoval dušu. Ty si mu iba nástroj odňal, ktorým jeho duša prevádzala svoju činnosť.
Rozumové a ostatné duchovné činnosti nervové ústrojenstvo len prevádza, ale ich nespôsobuje. Načim teda dobre rozlišovať medzi príčinou účinnou prvotnou (principiálnou) a medzi príčinou účinnou nástrojovou (inštrumentálnou).
Súčasní materialisti nazvali svojich predchodcov vulgárnymi (Viď Hartl: Fotografie pro Aristotela 160). Vyčítajú im, že zjednodušujú, a snažia sa od nich dištancovať. Hovoria: My nestotožňujeme hmotu a myslenie, ale ich od seba ani neodtrhujeme.
Dobre.
Ak pripúšťajú duchovný princíp a dištanciu medzi účinnou príčinou prvotnou a účinnou príčinou nástrojovou, tento ich výrok je celkom prijateľný.
Aká je vlastná účasť mozgu (hmoty) a duchovnej schopnosti (rozumu) pri tvorení ideí a iných rozumových činnostiach?
Na túto otázku sa odpovedá rozlične. Podľa ontologistov (na čele s Malebranchom) idey netvoríme, ale ich poznávame v božej esencii, ktorú vidíme už v tomto živote.
Platón zas učil, že duša, prv než sa spojila s telom, žila vo svete ideí, kde ich všetky videla. V tomto živote už teda nič nespoznávame. Tu sa len rozpamätúvame na idey, ktoré sme už videli pred narodením. Aj Leibnitz myslel podobne.
Obidvom - ontologistom aj idealistom - odpovieme po židovsky, t.j. otázkou: Ak vidíme božiu esenciu a v nej všetky idey (Malebranche) alebo ak sa s ideami už rodíme (Platón), ako je možné, že slepí od narodenia nemajú pojmy o farbách, hluchí o tónoch atď.?
Filozofia perennis hovorí takto: Rozum si idey tvorí sám pomocou hmotných zmyslov. Preberá tu náuku stredovekých scholastikov, podľa ktorých celý poznávací proces vyzerá nasledovne:
Hmotné predmety vysielajú rozličné vplyvy (diversos motus), ktoré spôsobujú v zmysloch fyzické alebo chemické zmeny. Tak napríklad predo mnou stojaci strom spôsobí malý obrázok stromu na očnej sietnici. - To je prvá etapa.
Zakreslený obrázok musí teraz prijať nejaká schopnosť (facultas), ktorá je svojou prirodzenosťou vyššia ako prichádzajúce popudy zvonku. Do nej prijatý obraz stromu sa volá species sensibilis impressa - zmyslová podoba vtlačená. Túto schopnosť v sebe necítime, ale rozum nám hovorí, že ju treba pripustiť.
Tu nastáva v živom organizme reakcia na prijatý obraz. Nejaká iná schopnosť si prijatý obraz premietne von na predmet - v našom prípade na strom - odkiaľ ho pomocou oka prijala tá prvá schopnosť receptívna. Tento navonok premietnutý obraz sa volá zmyslová podoba vyjadrená - species sensibilis expressa.
Všetky tieto úkony predpokladajú dušu, lebo tu ide o činnosť imanentnú, prislúchajúcu živým bytostiam; dušu, pravdaže, len senzitívnu, nakoľko ani jeden z týchto úkonov netrčí ešte von z oblasti hmoty.
Dosiaľ získané predstavy sú čisto materiálne. Aby sa tieto hmotné predstavy dostali z fantázie alebo zmyslovej predstavy do rozumu, ktorý je už schopnosťou rozumovou - duchovnou, musia sa zmeniť na duchovné: Quidquid recipitur ad modum recipientis recipitur. Tu teda treba pripustiť niečo, čo tú zmenu prevádza. To niečo sa podľa pomenovania scholastikov volá intellectus agens.
Tá rozumom prijatá predstava je už odhmotnená, duchovná - podľa axiomy: Quidquid recipitur... Čo sa prijíma, prijíma sa tak ako je schopné prijať ho to, čo ho prijíma. Rozumom prijatá odhmotnená predstava sa volá species intellegibilis impressa - vtlačená podoba rozumová (obdoba vtlačenej podoby zmyslovej).
Ako reakcia na túto je species intellegibilis expressa, verbum mentis, idea, pojem.
Takto nejako je podľa scholastikov rozum závislý na zmysloch. Keď rozum týmto spôsobom nadobudne zásobu pojmov, môže nimi narábať i bez pomoci zmyslov. Tí, čo oslepli, si môžu predstavovať strom tak, ako ho kedysi zmyslami poznali.
Je niekoľko teórií poznávania. Jednu z nich podáva súčasný ruský filozof Nikolaj Onufrievič Losskij. Podľa jeho intuitívneho realizmu sa rozumný subjekt zmocňuje materiálneho objektu priamo, teda nie prostredníctvom zmyslov, ako hovorí kritický realizmus (scholastika). Deje sa to vraj akýmsi vychlípením duše mimo tela a vrhnutím sa na objekt.
Táto teória si berie na pomoc výdobytky parapsychológie, ktorej hlavným reprezentantom je u nás B. Kafka.
pokračovanie bude v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 27 september 2007 : 21:40:00
|
CHCENIE
Pes sa bezočivo vrhá na nákupný košík, čo domáca pani postavila ku dverám, lebo svojou psovskou poznávacou schopnosťou sa dozvedel, že je v ňom mäso.
Krava naťahuje krk ponad ostnatý drôt, vyplazuje svoj chuťový orgán a zisťuje, či to, čo zaohradou rastie, je pre ňu vhodným krmivom.
Zvieratá bezohľadne i nebezpečne tiahnu za tým, čo svojim zmyslami spoznali ako dobré. Aj osa sa dostane do zaváranín - hovorí Chesterton - len preto, že chce zaváraniny dostať do seba.
Aj človek sa nezriedka takto ženie za tým, čo lahodí jeho znmyslom, čo je pekné, príjemné a chutné. V takom prípade hovoríme, že sa v ňom prejavuje zmyslová chuť (appetitus sensitivus), ktorú má spoločnú so zvieratami.
No, vieme, že v človeku okrem zmyslového poznania je aj poznanie rozumové. A ako má poznanie zmyslové zodpovednú chuť (appetitus sensitivus), tak má zodpovednú chuť i poznanie rozumové. Nazývame ju appetitus rationis, nakrátko vôľa.
Vôľa je teda chuť po dobre, ktoré sme ako dobro spoznali rozumom.
Zmyslová žiadostivosť (appetitus sensitivus) je chuť po dobre, ktoré sme ako dobro - lepšie povedané ako príjemno, spoznali zmyslami.
Že sa obidne žiadostivosti vo všetkom nestotožnia, že sa dostanú v človeku nezriedka do prudkého sporu, o tom nás presviedča denná skúsenosť.
Chcel by som napríklad v bufete nepozorovane siahnuť po chutnom zákusku, ale vtom mi príde na um čnosť spravodlivosti a moja osobná česť. Zákusok je dobro zmyslové, hmotné; čnosť, dobro rozumové, duchovné. Za jedným sa naťahuje jazyk, za druhým rozum. Druhý príklad: Hodiť knihy do kúta a zvaliť sa na diván je dobro zmyslové. Ale zrieknuť sa tohoto dobra, vydržať pri povinnosti a vydobyť si prednosti a slávu učených je tiež dobro duchovné.
Tým všetkým chceme len to povedať, že tak, ako je v človeku snaha dosahovať dobro zmyslové, tak je v ňom i snaha dosahovať dobro duchovné, ktorá sa od prvej podstatne líši a volá sa vôľou.
Čo je predmetom vôle?
V každom prípade dobro.
Zaujímavé. Prečo teda niekedy chceme zlo? - Prečo napríklad dievča vypije lúhový kameň a mládenec skočí z piateho poschodia?
Zaiste len preto, že v tomto objektívnom zle vidí jeden i druhý dobro subjektívne.
Zlo ako zlo vôľa nemôže chcieť. A ak sa niekedy o dajaké usiluje, to len preto, že jej ho rozum z dajakého parciálneho hľadiska predkladá ako dobro. Samovrah sa nechce zničiť, chce iba uniknúť bolesti, hanbe alebo inému zlu, o ktorom je subjektívne presvedčený, že je väčšie ako smrť.
Sloboda vôle
Keby sme predložili zhromaždeniu filozofov všetkých čias otázku: Je vôľa slobodná? - Dostali by sme trojakú odpoveď:
Deterministi by kričali: Nie. Nikdy nie je slobodná. Človek je vždy prinútený silnejším motívom nejako konať. (Leibnitz, Bergson)
Vždy je slobodná a nemôže ju ovplyvniť žiaden motív, žiadna okolnosť, žiaden povahový sklon. "Človek je odsúdený k slobode" - tak zas povedia so Sartrom (L´etre et le Néant, p. 543-561) indeterministi absolútni.
Nakoniec sa ozvú indeterministi umiernení, ktorí si zvolia za tlmočníka Tomáša Akvinského a ten povie: Niekedy vôľa nie je slobodná a niekedy je. Tu treba rozlišovať.
1. Keď ide o dobro, o šťastie vo všeobecnosti, tu vôľa nie je slobodná. Nutne gravituje k dobru. Dobro je jej jediným predmetom. Zlo nemôže chcieť. A ak sa to niekedy stáva, tak len preto, že v ňom vidí nejaké to dobro. - Chceme byť šťastní a nemôžeme chcieť byť nešťastní.
2. Keď však ide o jednotlivé dobrá, tu môže vôľa slobodne vyberať: dačo robiť alebo nerobiť; robiť to alebo robiť jeho opak; robiť to, alebo ono.
3. Lenže i tu, keď ide o jednotlivé dobrá, bude stupeň jej slobody rozličný. Bude na ňu vplývať napríklad vášeň. Budem nahnevaný a urobím niečo, čo by som v triezlivosti nikdy nespravil. Alebo bude pri rozhodovaní pri mojom boku stáť človek, ktorého mám šialene rád a kvôli nemu sa odhodlám na to, čo by som bez tejto náklonnosti nikdy neurobil. Alebo konečne, mám rád peniaze a rozhodnem sa pre to, čo mi viac vynesie.
No treba poznamenať, že predsa ani jeden zo spomínaných vplyvov nebude natoľko silný, že by som sa nemohol rozhodnúť aj opačne. Nie sme tak slobodní, že by sme neboli ovplyvniteľní a nie sme tak ovplyvniteľní, že by sme neboli slobodní.
Keby sa predstavitelia týchto troch názorov na slobodu dostali do súdnej siene a mali by posúdiť vraha, vyzeralo by to asi takto: Nie sme slobodní. Nútení sme robiť ako robíme. Prepusťme ho! - povedal by determinista. Absolútny indeterminista by protirečil: Sme úplne slobodní, a preto úplne zodpovední za všetko, čo konáme. - Popravte ho!
Umiernený determinista by skúmal, prečo obvinený konal, v akom bol stave, čo naňho vplývalo a podľa toho by mu vymeral trest vyšší alebo nižší.
Že sme slobodní, to si dokazujeme sami svojím sebavedomím. Každý robí rozdiel medzi tým, keď si sám slobodne sadne a tým, keď sa proti vôli šmykne a posadí. Každý vie rozlišovať medzi tým, keď dakoho kopne do členka uvážene, alebo sa dakomu z nepozornosti potkne o nohu.
"Keby na človeka neplatili rozumové dôvody" - hovorí Hasert - "keby bol úplne slobodný" - ako hovoria indeterministi - "bola by výchova zbytočná." A keby zas každá rozumová pohnútka pôsobila neomylne, ako vravia deterministi, keby človek nemal slobodnej vôle, aj v tomto prípade by bola výchova zbytočná. V tomto druhom prípade by totiž človek podliehal okamžitým pohnútkam. Výchova má miesto a zmysel tam, kde je možnosť rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Odkedy je ľudstvo ľudstvom, dospelí karhali deti a chválili, odmieňali a trestali. Bolo tu teda vždy presvedčenie, že je človek slobodným pánom svojich skutkov.
A ak je ešte niekto, kto v slobodu vôle neverí, nech zrúca väzenia, súdne siene, nech odstráni aj strážcov verejného poriadku a spáli štátny zákonník. Však ak mu nejaké neslobodné bytie práve v mene svojej slobody klepne raz po hlave, azda sa mu rozbrieždi a začne aj on o veci inak myslieť.
Ako sme povedali, vôľa chce to, čo rozum predkladá ako dobro. Aby však mala možnosť voliť - čiže dačo slobodne chcieť - musí byť chcená vec poznaná zároveň aj ako zlá... A každá vec sa javí rozumu aj ako zlá, či už preto, že skutočne má nejakú slabú stránku (stvorené veci), alebo preto, že sa nám taká javí pre slabosť nášho poznania (Boh).
Stvorené veci majú svoje nedokonalosti. Prvé Bytie, ktoré je bez nich, nie je zas dokonale poznané, a tak vôľa má možnosť vždy voliť medzi dobrým a zlým, teda vždy je slobodná, aj keď vždy chce len dobro.
D U Š A
Dôležitá otázka!
Existuje duša podstatne odlíšená od hmoty?
Platón a Aristoteles odpovedajú kladne. A Descartes s Leibnitzom o tom tiež nepochybovali.
Na materialisti a pozitivisti nevidia medzi rozumom a zmyslami podstatný rozdiel. - K nim sa pridávajú aj aktualisti, ktorí dušu považujú za komplex psychologických aktov, nie za substanciu.
Ptoti všetkým týmto staviame tézu: Ľudská duša je duchovná podstata, esenciálne odlišná od hmoty. Je duchovná, t.j. jednoduchá, bez kvantity, a teda i bez deliteľnosti, a preto i na hmote vnútorne nezávislá.
Jej vnútornú nezávislosť na hmote obzvlášť jasne vidíme pri poznávaní a chcení. Niektoré veci poznávame i bez hmotnej podmienky: spravodlivosť, príčinnosť.
Aj rozhodnúť sa vieme nezávisle na hmote. Keď ma láka hmotná maškrta a ja sa jej zrieknem kvôli čnosti, dokazujem tým nezávislosť svojej vôle na hmote. Z dôkazov pre existenciu duše ako podstaty duchovnej, odlíšenej od hmoty, uvedieme aspoň dva:
1. Z povahy činnosti poznávame povahu bytia, od ktorého činnosť pochádza. Quale esse tale etiam operari. - Aké bytie, taká i jeho činnosť. Dokázali sme už, že v človeku jestvujú dve činnosti duchovné (rozumové poznanie a chcenie).
Musí teda byť i taká podstata, od ktorej tieto činnosti pochádzajú. - Operari enim sequitur esse.
2. Ďalším dôkazom jestvovania duše je naše JA. Je dvojaké: experimentálne (ego experimentale) a číre (ego purum).
Experimentálne JA zahrňuje v sebe všetko, čo tvorí našu osobu - telo i dušu. Číre JA je intímny subjekt psychickej činnosti v nás. Znázorňuje sa ako matematický bod, skrytý v hĺbkach ľudského bytia, z ktorého vychádzajú naše psychické akty. Je to vlastne duša, ktorej vlastnosti poznávame z vlastností tohto JA.
Číre JA (ego purum) je jednotiaci princíp všetkých našich psychických počinov. Hoci sú rozličné, všetky v ňom splývajú v jedno. Toto JA sa nemení. Zostáva stále to isté. Aj keď sa hmota ľudského tela za desaťročia už niekoľkokrát vymenila, všetko pripisuje sebe. Z toho vidíme, že je inej povahy než telo. Je nemenné, nehmotné, hmotnými zmenami nedotknuté, čiže na hmote nezávislé.
Z povahy činnosti sme určili povahu činiteľa. A povedali sme o duši, že je na hmote nezávislá, že je duchovná.
Ak je ľudská duša duchovná, je jednoduchá, bez kvantity a teda i bez čiastok, z ktorých by sa skladala.
Z toho vyplýva, že nemôže zaniknúť. Lebo zanikať môže len to, čo je zložené z čiastok, z ktorých vzniklo, alebo čo je vnútorne závislé na niečom, z čiastok zloženom.
Ľudská duša je duchovná, jednoduchá, nezničiteľná, a preto nesmrteľná. Nesmrteľnosť duše logicky vyplýva z jej vlastnej podstaty.
Č L O V E K
Spojením duchovnej duše a hmotného tela vzniká bytosť, ktorú nazývame človekom. Pýtame sa: O aké spojenie tu ide?
Platón, Descartes a Leibnitz myslia, že len prípadkové. My hovoríme, že tu ide o spojenie podstatné.
Telo sa tak úzko spája s dušou, že obe tieto neúplné podstaty (substantiae incompletae) utvárajú podstatu len jednu jedinú - úplnú podstatu - človeka.
Toto svoje tvrdenie opierame o rozumové dôkazy a o každodennú skúsenosť.
Všetky naše činnosti - nezáleží na tom, či sú vegetatívne, senzitívne alebo intelektívne - pochádzajú od jedného subjektu. Ako hovorím: Ja vidím, ja jem; tak hovorím aj: ja rozmýšľam, ja chcem. Z toho vidieť, že duša a telo tvoria jeden celok. A preto ich spojenie nemôže byť iné, ako podstatné. Činnosti prislúchajú jednému, teda i podstaty, od ktorých činnosti vychádzajú, patria jednému a tým jedným je človek.
Môže nás zaujímať, kde je sídlo duše. - Niektorí sa nazdávajú, že duša sedí v mozgu ako telegrafista, ktorý vo svojej kancelárii prijíma správy od uší, očí, rúk a nôh a iné zasa odosiela.
Keby bola v človeku taká nejaká duševná ústredňa, dávno by sme ju už boli objavili. "Pokusy na zvieratách ukázali, že sa duša rozprestiera po všetkých čiastkach tela. U žiab, holubov a psov možno odstrániť mozog postupne tak, aby nevykrvácali. Taká žaba sa sama nepohybuje, ale ak ju posotíme, skáče do vody a pláva. Ak sa ich dotýkame na chrbte, kvákajú. Na naklonenej a voľne otáčanej ploche lezú hore a proti smeru otáčania. Ak im kožu dráždime kyselinou, snažia sa uniknúť.
Holuby bez mozgu nežerú, ale ak ich prevalíme na chrbát, skočia na nohy. Rozoznávajú deň a noc a ukájajú svoj pohlavný pud. Pes bez mozgu žil skoro celý rok. Mal slabý čuch a sluch; žral, čo mu dali do papule. Ak ho naháňali, bežal bokom do kruhu. Proti útokom sa bránil vytím a zubami" (Hasert).
Táto skúsenosť ukazuje, že duša nie je len v mozgu. Je vo všetkých čiastkach tela, lebo vo všetkých pociťuje... a pociťovať môže - rozumie sa - len tam, kde je prítomná. Tým viac to platí o duši duchovnej.
Scholastici sa vyjadrovali o prítomnosti ľudskej duše, že je Tota in toto et tota in qualibet parte. - Celá v celku a celá i v ktorejkoľvek čiastke.
Niekto by mohol namietať: Ako môže byť celá duša rozložená po celom tele, keď je jednoduchá?
Odpovieme: Jednoduchá je podstatou, rozložená je prítomnosťou. Objasňujúce analógie nájdeme i v hmotnom svete. Podstata vody je napríklad prítomná v jednotlivých kvapkách práve tak ako v hociktorej kvapke. Teda podstatou je celá v celku a celá i v jednej jeho čiastke.
So spojením tela a duše súvisí otázka ich vzájomných vzťahov a vzájomného ovplyvňovania sa.
Telesné dispozície môžu mať veľký vplyv napríklad na poznanie rozumové. Ak je unavený alebo porušený mozog, sídlo fantázie, ktorá dodáva rozumu materiál, nemôže ani rozum rozvinúť svoju činnosť. Slabé vnímanie pri telesnej únave je toho dôkazom.
Ale aj pôsobenie duše na telo je značné. Láska k veci, k vznečeným ideálom vie človeku dodať sily a vzpružiť jeho unavené údy. Silou vôle môže zdolať svoju ochablosť, choroby a telesné vášne.
pokračovanie bude v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 28 september 2007 : 23:10:32
|
O PÔVODE ČLOVEKA
Človek je dômyselný uzol, spletený z ducha a hmoty.
Pýtame sa? Kedy a ako vzniklo toto spojenie? Kedy sa na svete objavilo toto hmotnoduchovné bytie?
Na túto otázku odpovedá názorne nemecký paleontológ Ludwig Ruger takto: Keď dve miliardy rokov, v ktorých prešiel predpokladaný vývoj od baktérie po človeka, stlačíme do jedného roka, tak brachiopódy, ktoré geológ Mc Nair našiel pri polárnom kruhu, žili v druhej polovici augusta, obratlovce a ryby okolo desiateho októbra, obojživelníci a plazy prichádzajú začiatkom a prví cicavci koncom novembra. Človek - homo sapiens vystupuje na scénu až polhodinu pred Novým rokom.
Dôležitejšia je otázka? AKO vznikol človek? Odpovede sú naozaj pestré. Povšimnutiahodné sú tu však zvlášť dva názory: teistický a materialistický.
Podľa teistov sa ľudská duša podstatne líši od duše zvieracej. Je nehmotná, na hmote vnútorne nezávislá, duchovná, rozumná, slobodná a ako taká musí byť podľa princípu kauzality účinkom príčiny duchovnej, rozumnej a slobodnej.
Tento názor stojí na zásadách logiky a opiera sa aj o všeobecné presvedčenie národov. Zvlášť výrazne je zachytený v prvej hlave Genezy, kde sa hovorí obrazne o tom, ako Duch vznášajúci sa nad vodami stvoril telo človeka z hliny a vdýchol do neho dych života - spiraculum vitae.
Biblický text v zhode so zdravou filozofiou chce povedať toto: pri vzniku človeka treba pripustiť zásah Boží, lebo ľudská duša, ktorá je duchovná, rozumná a slobodná, nemôže pochádzať zo samovoľného vývoja hmoty (nech sú už akékoľvek mechanizmy fyzicko-chemické a fyziologické, ktoré Boží zásah mohol použiť). Keď sa pripustí hypotéza, že človek pochádza zo zvieraťa (nie však bez diskontinuity), treba zároveň na základe princípu dostatočného dôvodu pripustiť, že i tento prechod, nech sú akékoľvek jeho modality, vyžaduje špeciálny zásah Boží pri objavení sa duchovnej, rozumnej a slobodnej ľudskej duše.
Proti tomuto názoru sa prudko stavia teória materialistická, známa aj ako teória samovývojová, samoevolučná. Podľa nej sa človek po telesnej i duševnej stránke vyvinul samovoľne z mŕtvej hmoty. Človek je teda posledným produktom samovoľného vývoja, ktorý sa dial po celé tisícročia. Prechádzal cez najjednoduchšie, najnedokonalejšie tvory, pokým nedospel na vrchol svojho vývoja.
Tento názor sa dostáva do filozofie z prírodovedeckého laboratória. Zošľachťovaním rastlín a zvierat, vypestovaním nových odrôd sa prišlo na poznatok, že živé bytosti nie sú nezmeniteľné, ale že pôsobením vonkajších a vnútorných príčin môžu do istej miery meniť svoje anatomické vlastnosti. Prírodovedci sa začali pýtať: Neprekračuje táto premenlivosť i hranice druhov? Nevznikli všetky živé bytosti z jedného prazákladu, z jednej prabunky?
Prvý z vedcov, ktorý to pripustil ako možnosť, bol Buffon (1707-1788).
Prvý, čo to pripustil už ako fakt, bol Lamark. Vo svojom diele Philosophie zoologique hovorí, že hranice medzi skupinami živých bytostí sú iba umelé. Reakciou na prostredie si zvieratá vytvárajú svoje nové ústroje. Žirafa naťahuje krk za lístím stromov, preto jej rastie dlhý krk.. Takto získané vlastnosti a ústrojenstvá sa potom dedia.
Charles Robert Darwin vydal v roku 1859 knihu: O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu. V nej tvrdí, že nové rastlinné a živočíšne druhy vznikli bojom o život - lucta pro existentia. Na človeka svoju vývojovú teóriu ešte nevzťahoval. To spravil až Ernest Häckel (1834-1919), ktorý urobil z Darwinovej teórie svetonázor, filozofický systém, tzv. materialistický monizmus.
Podľa Häckela existuje len hmota, z ktorej pôsobením zvláštnych síl vznikol život. Z jednobunečného života povstal viacbunečný a ten sa zdokonaľoval, pokým sa neprišlo až k opici.
Nuž a od opice k človeku, myslel si Häckel, je to už len malý krôčik.
Tajomne slávnostnú chvíľu, v ktorej sa opica chytila za vlasy a zdvihla od zeme, chvíľu, v ktorej opustila život štvornožcov, založila rod kultúrnych bytí, opísal nám Engels vo svojom nedokončenom pojednaní: Podiel práce na poľudštení opice. Hovorí: Pred mnoho tisíc rokmi v určitom, dosiaľ nezistenom úseku toho obdobia zemského vývoja, ktorý geológovia nazývajú treťohorami (bolo to najskôr pred jeho koncom), žil kdesi v horúcom pásme - hádam na rozľahlej rovine, dnes už potopenej na dne Indického oceána, rod ľuďom podobných opíc, ktorý bol na vysokom stupni vývoja.
Darwin nám podal približný opis týchto našich predkov: Boli po celom tele zarastení, mali fúzy a končité uši a žili v stádach na stromoch. Tieto opice pomaly prestali užívať ruky pri chôdzi po zemi, chodili stále vzpriamenejšie, asi v dôsledku spôsobu života, lebo pri šplhaní majú ruky inú funkciu ako nohy. A tak bol urobený rozhodujúci krok ku prechodu od opice k človeku (str. 1).
Engelsovo pojednanie svojím začiatkom pripomína rozprávku: Kde bolo tam bolo v sedemdesiatejsiedmej krajine... Nie div, že sa zdvihlo hneď proti podobným pojednaniam množstvo vážnych hlasov - ako proti ich obsahu tak aj proti ich forme.
Embryológovia Hiss a Wasmann tvrdili, že všetky vedecky zistené skutočnosti potvrdzujú premenlivosť organizmov len v určitých hraniciach - v hraniciach tzv. prirodzených druhov, ako to už predtým bol vyslovil švédsky botanik Karol Linné (1710-1778). No ich hlasy skoro zanikli v kriku materialistov. Obyčajne má silný hlas, kto má slabé argumenty. Materialisti sa chopili Häckelovského názoru a šírili ho s neslýchanou prudkosťou. Išlo im predovšetkým o dokázanie posledného vývojového štádia - prechodu od opice k človeku.
Na začiatku sa tvrdilo, že sa človek vyvinul z dnešnej opice. Prišlo sa však na to, že táto má príliš vyhranené tvary a vlastnosti, preto sa od tvrdenia upustilo. Dnes sa hovorí o vývine človeka z opíc, ktoré vyhynuli, a ktorých vývoj šiel dvoma smermi. Výslednicou jedného vývinového smeru je človek, výslednicou druhého je dnešná opica. Vývoj človeka z opice podopierajú dôkazmi somatologickými a paleontologickými.
pokračovanie o dôkazoch bude v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 29 september 2007 : 17:46:30
|
Dôkazy somatologické
1. Morfologické (tvarové) podobnosti
Medzi opicou a človekom je tvarová podobnosť: dĺžka lebky, čelné kosti, veľká vzdialenosť očú, pomer medzi čiastkou obličajovou a mozgovou, váhový pomer tela a mozgu, uzavreté očnice, jeden pár mliečnych žliaz, rovnako utvorené a tvarované mozgové laloky i závity. To všeko dokazuje ich pôvodnú blízkosť.
2. Sérologická príbuznosť
Krv jedného druhu vstreknutá do ciev druhu príbuzného sa dobre znáša - tým lepšie, čím je druh príbuznejší. Naopak, krv vstreknutá do ciev vzdialeného druhu pôsobí ako jed. Z toho sa vyvodzuje všeobecné pravidlo: krvná transfúzia je spoľahlivým pravidlom príbuznosti organizmov aj tam, kde je morfologicky ťažké určiť príbuznosť. Kopytníci sú podľa toho veľmi príbuzní kytovcom a antropoidný človek opiciam.
3. Biogenetický zákon
Zistilo sa, že zárodky vyšších živočíchov prechádzajú vo svojom vývoji od začiatku po zrelosť tvarmi, ktoré do istej miery pripomínajú nižšie živočíchy. - Toto poukazuje na to, že vývoj zárodku (ontogenéza) je zopakovaním dejinného vývoja (filogenéza), ktorým prešli predkovia dotyčného organizmu od prabunky po svoje terajšie štádium. Tento názor zahrňuje a vyjadruje tzv. biogenetický zákon: "Živočíchy prechádzajú vo svojom zárodkovom vývoji radom tvarov, ktoré pripomínajú dejinný vývoj organizmov. Ontogenéza je teda skrátená filogenéza. Vývoj jednotlivca je skrátený vývoj druhu."
4. Rudimenty a atavizmy
Rudimenty sú pozostatky orgánov, ktoré mali ľudskí predkovia v čase iných existenčných podmienok. Aj tieto pozostatky ukazujú, ktorými štádiami prešiel človek pri svojom filogenetickom vývoji a akého typu boli jeho dávni predkovia. Takýmito svedectvami sú napríklad samčie mliečne bradavky, ochlpenie embrya v zárodočnom stave, kostrč, apendix a iné.
Pod atavizmom rozumieme náhly výskyt určitého znaku u dnešných zvierat, ktorý normálne nemajú, ktorý však mali alebo aspoň mohli mať ich predkovia. Aj tieto potvrdzujú ich vývoj.
Dôkazy paleontologické
Poznámka
Paleontológia je náuka o skamenelinách a kamenných odtlačkoch pravekých rastlín a zbierat.
Ak sa človek vyvinul z antropoidných opíc (ľudoopi), musia mať v zemských vrstvách zachované nejaké prechodné tvary - missing links, na ktorých bude možné vidieť jednotlivé stupne tvarovej premeny, t.j. tvarové medzistupne, prechody od antropoidov k človeku.
Najvýznamnejšími paleontologickými nálezmi tohto druhu sú zatiaľ: pithecantropos, homo sinensis, heidelbergský a neandrtálsky človek.
Pithecantropus errectus: opičí človek vzpriamený. Tak pomenoval vojenský lekár Eugen Dubois lebečnú klenbu, zlomok spodnej čeľuste a celú stehennú kosť, ktorú našiel neďaleko Trinilu na Jawe roku 1891. Čeľusť a lebka patria opici; stehená kosť, ktorá bola v 25 metrovej vzdialenosti, má znaky a vlastnosti čisto ľudské. Hlava hovorí o opici, noha o človeku. Bol to teda podľa neho prechodný tvar - Opica, ktorá už chodila vzpriamená.
Heidelbergský človek. - V Mauer neďaleko Heidelbergu sa našla v r. 1907 fosilná (skamenelinová) čeľusť, ktorá má niektoré nezvyklé tvary. Chýba jej do istej miery brada. Postranné čeľustné vetvy sú naširoko rozložené - celkom ako opičie, sú však v nej ľudské zuby.
Homo sinensis. - V r. 1929 objavila Geological survey neďaleko Pekingu jaskyňu zo štvrtohôr s množstvom lebiek, ktoré majú tvary prechodných typov.
Neandrtálsky človek. - Náleziská: Neandrtál, Gibraltár, Krapina, Šipka. Najtypickejší nález je z Neandrtálu pri Düsseldorfe. Silné podočnicové oblúky, nízke čelo, masívne čeľuste. Schwalbe vidí v tomto náleze prechodný tvar.
Kritika dôkazov
1. "Človek sa najviac podobá opici; pochádza teda vývinom z nej." Že sa jej podobá, to je isté. Že z nej skutočne pochádza, to treba dokázať. Načim vždy dobre rozlišovať medzi domnienkou (teóriou) a medzi vedecky dokázanou pravdou. Häckel a jeho žiaci robia chybu práve v tom, že tieto dve veci stotožňujú. V Aristotelovej Metafyzike čítame: Ak sa dve veci navzájom podobajú, tak sa i navzájom niečím líšia... Z podobnosti sa nedá dokazovať príbuznosť, ako poznamenal i známy antropológ Boules: Ressemblance ne signifie pas descendance. A keď už ide o tú podobnosť, s kľudom možno povedať, že sa človek od opice viac líši, ako sa jej podobá. Viac je jej vzdialený dušou, ako blízky telom.
2. "Krvná, sérologická príbuznosť je spoľahlivým meradlom príbuznosti organizmov..."
Dostatočným vyvrátením tejto tézy je Janského objav štyroch základných krvných skupín. Ani medzi samými ľuďmi niet krvnej príbuznosti. Človek by teda podľa krvi bol príbuzný opici a nebol by príbuzný ľuďom inej krvnej skupiny. Ba zistili sa sérové rozdiely aj medzi členmi tej istej rodiny. Mohlo by sa teda stať, že dieťa by nebolo príbuzné vlastnému strýcovi alebo ujcovi, ale by bolo veľmi blízko príbuzné nejakému phitecantropovi.
3. Biogenetický zákon: "Vývoj jednotlivca je skrátený vývoj druhu. Ľudský jedinec sa vyvíja za deväť mesiacov v živote matky tak, ako sa od tisícročí vyvíjal od prabunky po dnešný stav."
Uvádzajú sa pravdaže aj príklady: Slepačí zárodok má napríklad v prvých dňoch tvar pripomínajúci červa. Fielhuber však k tomu poznamenáva: "Ide tu čiste o zovňajšie podobnosti, v skutočnosti to červ nie je; má založenú rúrkovitú sústavu nervovú, ktorú u červov nenachádzame. - Ďalej slepačí zárodok má po dlhšiu dobu nepomerne veľký mozog a miechu, ale úplne malé základy končatín. Také zviera, ktoré podľa biogenetického zákona by kedysi muselo žiť, vôbec neobstojí. Neuživilo by taký veľký mozog na takých slabých končatinách. Práve tak má savčí zárodok za nejaký čas nervovú sústavu, ale nemá črevo, ústa, konečník. A také zviera by tiež nemohlo žiť."
Podrobnejšie štúdium odhalilo postupne vo filogenetickom chápaní zárodkového vývinu stále viac nedôsledností, ba aj niekoľko priamych protirečení. Preto Bayer, otec modernej embryológie, musel biogenetický zákon upraviť takto: "Zárodok vyššieho živočícha sa na nikakom stupni nepodobá žiadnemu živočíchovi, ale len jeho zárodku." A keď bol Häckel prichytený pri falšovaní obrázkov, ktoré mali znázorňovať embryonálny vývoj (pre vývoj ľudského a psieho embrya použil ten istý stočok), mnohí nad týmto zákonom, na ktorom si evolucionisti toľko zakladali, mávli rukou. - Emil Bayer, sám evolucionista, nazval ho nedokázanou hypotézou a E. Wasmann fantastikou, v ktorej je viac odvahy než logiky.
4. "Rudimentálne orgány sú dnes už nepotrebné pozostatky, ukazujúce, akými štádiami človek prechádzal pri svojom vývoji filogenetickom a akého typu boli jeho dávni predkovia."
Podľa evolucionistov ústroj, ktorého funkciu nemožno zistiť, funkciu nemá. A tak boli dosiaľ bez funkcie slepé črevo, epifýza a hypofýza a dnes vieme, že nie sú. Postupne sa odkrýva funkcia každej maličkosti, čo je v ľudskom tele, a tým sa počet rudimentov stále zmenšuje. Epifýza bola napríklad podľa nich zakrpatelé parietálne oko, ktoré sme zdedili po plazoch. Dnes vieme, že je to veľmi dôležitá žľaza s vnútornou sekréciou.
Môže sa namietnuť: Keď sa podobné prívesky vyoperujú, nič sa nestane. Nie sú teda potrebné. To je pravda. Nič sa nestane. Ale aj obličku možno vyoperovať bez toho, aby sa niečo stalo, a predsa nikto nepovie, že je to nepotrebný prívesok, zdedený po živočíšnych predkoch. Telo si totiž vie zorganizovať svojpomoc a funkciu odňatého orgánu preberie iný. O vlasoch hovoria, že prestali rásť na ostatnom tele, lebo sa začal nosiť odev. Podľa toho by africkí černosi ešte aj dnes museli zarastať na celom tele a my aspoň na tvári a zvlášť na nose.
A čo povedať o paleontologických dôkazoch?
O pithecantropovi sa vyjadril Klenschmidt po dlhšom štúdiu: "Môžem v niekoľkých minútach hociktorého odborníka presvedčiť materiálom, ktorý mám poruke, že Pithecantropos je človek.
Heidelbergský človek - fosilný nález je podľa Rankeho a Sergiho úplným človekom. Ich mienku potvrdzuje aj E. Dlhout, keď ukazuje zhodnosť heidelbergskej čeľusti s čeľusťou súčasného černocha, ktorú našiel r. 1921 v zbierkach parížskeho Múzea de l´histoire naturelle.
Neandrtálsky človek je stále známejší ako blízky príbuzný austrálskych domorodcov. A keď sa na jeho novších náleziskách našli zbrane, oheň a maľby, nikto sa už neodvážil tvrdiť, že nebol úplným človekom.
Jedno z krajne kritických stanovísk voči evolučnej teórii je aj to, ktoré vyjadril profesor D. Spesz týmto žartom: Povedzme, že vám skape somár. Vykopete v záhrade jamu a zavoláte susedov, aby vám ho pomohli zahrabať. - Keď skončíte, zbadáte, že jeden z pomocníkov stratil pri práci fúkaciu harmoniku. O 500 rokov neskôr sa začnú na tom mieste vykopávky. Nejaký významný paleontológ - evolucionista pozdvihne významne ukazováčik a vyhlási: Hľa, páni, v 20. storočí bol somár na výške... Pozrite, hrával na fúkaciu harmoniku... A okolostojaci smutne konštatujú: Vývoj už dnes ide teda opačným smerom.
Teisti sú jednotní v názore, že človek, ako rozumné a slobodné bytie, nemôže byť výsledkom samovoľného vývoja, ale musí mať primeranú rozumnú a slobodnú príčinu. Ale pritom sa i sami medzi sebou líšia v názore na spôsob, akým stvoril Boh človeka.
Fixisti, ktorých vo vedeckom svete reprezentuje Linné, Cuvier a Quatrefages, hovoria, že Boh stvoril tzv. exemplárne typy z každého druhu živých bytostí, teda i človeka a dal im nezmeniteľne determinovaný tvar. Svoje tvrdenie opierajú o empíriou, o fakt, že nemožno pokusným krížením zvierat dosiahnuť trvalý prechod z druhu do druhu a z rodu do rodu.
Transformisti pripúšťajú vývoj života z mŕtvej hmoty, ale pritom predpokladajú na začiatku a počas celého evolučného procesu aktívnu prítomnosť ustanovujúcej riadiacej Božej Sily.
Vývoj vyčítali z paleontológie, z milióna rastlinných a živočíšnych skamenelín, rastlín a zvierat, ktoré vykazujú niekedy aj prechodné tvary so znakmi dvoch skupín.
A vypočítali z tej istej vedy aj zásah vyššej sily, konkrétne z cieľovosti a zo zákonitej usporiadanosti tohoto vývoja, v ktorom sa postupuje od jednoduchších typov k zložitejším a dokonalejším. Hierarchická stupnica je teda súčasne aj stupnicou chronologickou (Quénot). - Vývoj sa nikdy nevracia späť. Orgán, ktorý raz odumrel alebo zanikol, sa už neobjavuje v nasledujúcich generáciách.
Hlavným predstaviteľom transformizmu je jezuita Pierre Teilhard de Chardin. Zhrnul ho a podal vo svojej knihe Le phénoméne humain.
Fixisti vyčítali Telihardovským transformistom, že obchádzajú prítomný stav vecí, totiž skutočnosť, že trvalé prechody zo skupiny do skupiny sa nedejú.
A keď títo na svoju obranu dôvodia, že sa to dialo len v priaznivých podmienkach, ktoré s dosiahnutím vývoja zanikli (zákon finality), fixisti im hovoria takto: Najprv treba dokázať, že také priaznivé podmienky boli a že sa v nich podobné vývojové zmeny udiali, lebo podmienka ešte nie je príčina.
Transformisti zas stavajú proti fixistom výsledky paleontologických vied a túto naoko ľahkú námietku: Ak sa podľa vás zjavili na zemi naraz dokonale sformované bytosti, ako je možné, že sa prvý pár vlkov nevrhol na prvý pár baranov, aby sa uživil, zničiac tak v prvej dvojici celý druh:
Evolucionisti.
Fixisti.
Transformisti.
Komu z týchto troch prisúdi veda budúcnosti viac objektivity? - Ťažko povedať.
Ale je isté, že nie samoevolucionistom, ktorí vedome obchádzajú zákon príčinnosti. Človek totiž ako rozumný a slobodný účinok samovoľného vývoja bol by bez svojej dostatočnej príčiny.
Možno, že táto dostatočná príčiny pôsobila pri vzniku človeka tak, ako hovoria fixisti, alebo tak, ako to vidia transformisti... Akokoľvek, ale rozhodne tu musela byť.
pokračovanie v nasledujúcej téme - Teodicea...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
