Fórum pre katolíkov
Vitajte na fóre.
Meno:
Heslo:
Ostať prihlásený


Registrovať sa
Zabudli ste heslo?
  Portál   Fórum   Zodpovední ľudia   FAQ     Registrovať sa
Aktívne témy | Aktívne ankety | Ďaľšie informácie | Reg. členovia | Prihlásení užívatelia | Zoznam avatarov | Hľadať
Zvoľte si vzhľad: 
 Všetky fóra
 Katolícka apologetika
 Apologetické pohľady
 Filozofia - Logika minor (III)
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia otvárať NOVÉ témy
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia odpovedať na témy
 Verzia pre tlač
Autor Previous Topic: Filozofia - metafyzika (ontológia) (V) Téma Next Topic: Filozofia perennis - úvod, definícia  (I)  

zmurka

Stav: offline

 Odoslaný - 27 august 2007 :  23:23:00  Zobraziť profil  Odoslať ICQ správu pre: zmurka  Pridať zmurka do zoznamu priateľov

I.1. LOGIKA MINOR - DIALEKTIKA


Logica minor má na zreteli postup, poriadok, čiže formálnu stránku ľudského myslenia. Preto sa zjavuje občas medzi jej názvami aj výraz logica formalis - formálna logika.
Dialektike záleží na tom, aby sa pri usudzovaní postupovalo vždy správne, t.j. podľa stanovených pravidiel. Či bude pritom výsledok nášho myslenia aj pravdivý, o to sa nezaujíma. Túto starosť prenecháva kritike. Ona si všíma ľudské rozumovanie len pod zorným uhlom správnosti a dosť.

Príklad
Čo vidíme, to určite existuje.
Náš sused videl mátohu.
Teda: Mátoha určite existuje.


To je správne - povie tu dialektika a ustúpi. Splnila svoju úlohu... Či má sused dobré oči, či nebolo v noci príliš tma, či nemal ono videnie na spiatočnej ceste z krčmy, alebo v štyridsaťstupňovej horúčke, či nerozpráva občas aj poľovníckou latinou atď., na to sa bude pýtať kritika, lebo tejto prináleží zisťovať, za akých podmienok môžu byť naše úsudky pravdivé.

Treba podotknúť, že dialektika sa nezaoberá myslením v širšom význame - nezaoberá sa akoukoľvek rozumovou činnosťou. Jej vlastným predmetom je rozumovanie, usudzovanie, t.j. taká rozumová činnosť, pri ktorej zo získaných pojmov tvoríme súdy a zo súdov úsudky.
Bude teda v nej reč o pojme, o súde a o úsudku.
Nakoľko však každá z týchto troch činností má i svoje vonkajšie vyjadrenie:

pojem - slovo,
súd - vetu,
úsudok - dôkaz,

bude sa v dialektike hovoriť o týchto.
A tak sa nám celá prirodzene rozloží na tieto tri hlavné kapitoly:

I.1.1. O pojme a slove
I.1.2. O súde a vete
I.1.3. O úsudku a dôkaze




I.1.1. O POJME A SLOVE


POJEM (conceptus)

Pojem - (conceptus, idea) je úkon rozumu, ktorým nadobúdame prvú a najnedokonalejšiu znalosť o dajakej veci. - Actus intellectus, quo primam atque imperfectissimam rerum notitiam acquirimus...
Obrazne povedané, rozum je ako spiaci lev. Aby sa zo svojho kľudu pohol k činu, musí ho k tomu vyprovokovať nejaký predmet zvonku. Každý impulz vonkajšieho sveta na poznávaciu schopnosť cez zmysly je provokácia, ktorá končí tým, že sa rozumový lev zobudí, oborí sa na rušiteľa svojho pokoja a prehltne ho naraz celého - ako sa hovorí - aj s topánkami. Rozumie sa len obrazne, nie skutočne. Vtlačí do seba len jeho odhmotnenú podobu (species impressa), získa tak o veci pojem, v ktorom bude dotyčný predmet nielen poznávať, ale si ho aj vyjadrovať. Toto vyjadrenie získaného pojmu starí volali species expressa alebo aj verbum mentale...
Pojem je teda v našej mysli existujúci odhmotnený obraz dajakej veci. Je to zachytenie veci v jej podstatných znakoch, t.j. v tom, čo ju robí tým, čím je a čo ju odlišuje od všetkých ostatných. Demokritos by povedal, že pojem je tieňom veci.

Obsah a rozsah

Každý pojem má svoj obsah (comprehensio) a svoj rozsah (extensio).
Obsah pojmu je súhrn podstatných známok, ktoré pojem v sebe zahrňuje. Obsahom pojmu človek je napríklad súhrn týchto známkok: bytie - živé - vegetujúce - cítiace - rozumujúce.
Rozsah pojmu je počet predmetov, na ktoré sa pojem vzťahuje. Pojem človeka sa vzťahuje na tri miliardy predmetov. Takýto je teda jeho rozsah - trojmiliardový.
Obsah a rozsah pojmu by sa dali znázorniť miskami váh. Ak jedna klesá, druhá stúpa. Sú navzájom v nepriamom pomere. Veci s najmenším obsahom majú najväčší rozsah. Tých vecí, ktoré majú len jednu podstatnú známku (totiž len bytie, len to, že sú), je najviac. Do ich počtu, do ich extenzie patrí vlastne všetko.
Ak zväčšíme obsah, ak zväčšíme komprehenziu pojmu bytia (ens) o ďalšiu podstatnú známku, o známku vivens - živé, zmenší sa rozsah pojmu o počet tých vecí, ktoré známku vivens nemajú.
Ak pridáme do obsahu pojmu známku sentiens - cítiace, vypadnú z jeho rozsahu rastliny a stromy, ktoré vo svojom obsahu túto známku nemajú.
Ak vložíme do obsahu pojmu aj známku rozumujúcu - intelligens, zníži sa rozsah pojmu na tri miliardy. Z počtu totiž vypadnú v tomto prípade všetky zvieratá, ktoré aj vegetujú aj cítia, ale nerozumujú. A keby sme takto pridávali ďalšie známky, prišli by sme nakoniec ku konkrétnemu človeku. Napr. k nejakému Joemu Hopkinsovi z Texasu, ktorý práve sedí na druhom míľniku za mestom a hrá na gitare známu kostolnú pieseň v twistovom rytme. Rozsah pojmu sa tu znížil z troch miliárd na jednotku preto, že jeho obsah vzrástol do maxima, do úplnosti. Ak budeme zasa uberať z obsahu známku za známkou, rozsah pojmu sa bude znova zväčšovať.

Rozdelenie

Pojmy delíme rozlične.
Podľa vzniku na priame a reflexné. Priame si tvoríme z vecí a preto sa volajú vecné. Reflexné si tvoríme z pojmov a preto sa volajú i logické.
Človek je napríklad pojem priamy - utvorený z veci. Pojem animal rationale - rozumový živočích - je utvorený z dvoch pojmov, teda reflexný (z pojmu živočích a pojmu rozumný).
Podľa dokonalosti sú jasné a odlíšené (ideae clarae et distinctae) alebo nejasné a zmiešané s inými (obscurae et confusae).
Podľa objektu ich delíme na:
1. pozitívne a negatívne. Ak vyjadrujú bytosť alebo formu (plot, žiak, dobrý), sú pozitívne; ak nedostatok bytia alebo formy (nič, diera, tma, zlý), sú negatívne.
2. absolútne a relatívne (vzťažné). Absolútny pojem je taký, ktorý sa dá myslieť i bez vzťahu k inému: stôl, kameň, hrebeň. Relatívny je mysliteľný len vo vzťahu k inému pojmu. Otec je mysliteľný len vo vzťahu k dieťaťu, pán k sluhovi, autor vo vzťahu k dielu atď.
3. konkrétne a abstraktné. Konkrétny vyjadruje subjekt spolu s formou, vlastnosťou: slepec (človek plus slepota), starec (človek plus staroba) - abstraktný vyjadruje len vlastnosť, dokonalosť alebo nedokonalosť bez konkretizovania na subjekte (slepota, staroba). Slepota ako taká v skutočnosti nikde nejestvuje; jestvuje len konkrétny slepec. Na objasnenie jeden príklad. Dáva nám ho Macek vo svojich "Cestách sebevzdělání". Rozpráva o prvej hodine logiky.

Profesor vystúpil na pódium a spýtal sa:

- Morávek, videli ste už človeka?
Morávek trochu zarazený odpovedá váhavo:
- Aaáno, pán profesor!
- A čo vy, Janíček, tiež ste videli človeka?
Janíček už zmužilejšie:
- Áno, pán profesor.
- Morávek, videli ste aj psa?
- Videl, pán profesor.
To isté vyhlásili aj ostatní.
- Keď ste videli človeka, mohli by ste nám povedať, akú má človek pleť - bielu, hnedú, čiernu...? Ako je vysoký? Meter päťdesiat, šesťdesiat...?
A keď ste videli psa, mohli by ste nám povedať, akú má pes srsť - krátku, dlhú, hladkú...?
Trieda zarazene mlčala. Profesor sa popásol chvíľku na rozpakoch svojich žiakov a potom im z pasce pomohol:
- Chlapci, nikto z vás nevidel ani človeka, ani psa. To sú abstraktné pojmy, ktoré v reálnom svete neexistujú...


No najdôležitejšie delenie pojmov je podľa obsahu a podľa rosahu.

Podľa obsahu
sa delia na jednoduché a zložené. Jednoduchý pojem je taký, ktorého obsah (komprehenziu) tvorí len jedna známka. Taký je napríklad pojem bytia (ens). Zložený pojem má obsah pozostávajúci z viacerých známok. (Človek: bytie - živé - cítiace - rozumujúce).

Podľa rozsahu
sa pojmy delia na individuálne, partikulárne, univerzálne a transcendentálne.
Individuálne (singulares) sú pojmy s najmenším rozsahom. Označujú len jedno určité indivíduum. Takým pojmom je napríklad Joe Hopkins, Vincent van Gogh, Cicero, Sokrates.
Väčší je rozsah u pojmov partikulárnych (čiastočných). Vzťahujú sa na viacero jedincov toho istého druhu: niektorí, niekoľko. Ešte väčší rozsah majú pojmy univerzálne, všeobecné. Vzťahujú sa na všetky indivíduá toho istého druhu. Pojem človek patrí všetkým ľuďom: pojem strom všetkým stromom.
Univerzálne pojmy sú dvojaké: logické a metafyzické. Logické zahŕňajú v sebe menší alebo väčší počet vecí rovnakej podstaty. Metafyzické univerzálne pojmy zahŕňajú v sebe všetko, čo akýmkoľvek spôsobom je. Sú dva:

Podstata (substantia) a prípadok (accidens).
Na tomto mieste nás osobitne zaujímajú univerzálne pojmy logické, ktorých je päť skupín: Rod (genus), druh (species), druhový rozdiel (differentia specifica), vlastnosť (proprium), prípadok (accidens).

Rod vyjadruje to, čo je spoločné viacerým druhom. Ľudskému i zvieraciemu druhu je spoločné bytie cítiace. Zvieratá a ľudia teda patria pod rod bytí cítiacich.

Druh zas vyjadruje to, čo je spoločné viacerým indivíduám. Jednotliví, individuálni ľudia (ja, ty Peter, Pavol) máme čosi spoločné - ľudskú prirodzenosť. Patríme teda do ľudského druhu.

Druhový rozdiel je to, čím sa navzájom líšia druhy, patriace pod ten istý rod. Zviera i človek patria pod rod bytí cítiacich. Človek sa však od zvieraťa líši rozumnosťou. Rozumnosť je v tomto prípade druhovým rozdielom. Ňou sa stáva človek človekom a bez nej zviera zostáva zvieraťom. Hovoríme preto, že druhový rozdiel, v našom prípade rozumnosť, je prvkom konštitutívnym, ustanovujúcim.

Vlastnosť označuje dačo, čo nie je síce ustanovujúcim znakom daktorého druhu alebo indivídua, ale s tým druhom, resp. indivíduom tak úzko súvisí, že aj keď je vec bez neho mysliteľná, v skutočnosti predsa bez neho nikde neexistuje. Vlastnosťou človeka (proprium) je napríklad reč a smiech. Aj bez týchto by bol človek mysliteľný, ale v skutočnosti nejestvuje taký, čo by nejakým spôsobom neprejavoval svoje myslenie a cítenie, čo by nehovoril a nesmial sa.

Logický prípadok označuje vlastnosť, ktorú vec môže, ale nemusí mať a môže bez nej i v skutočnosti jestvovať. Takým prípadkom je u človeka napríklad učenosť.

Rozsahom najširšie sú pojmy transcendentálne. Pod ne spadá bez výnimky všetko, čo je, ba i to, čo môže byť. Takým pojmom je napríklad vec, niečo... Vecou je a môže byť všetko. Všetko je a môže byť niečím.


SLOVO (terminus)

Pojmy vyjadrujeme navonok artikulovanými zvukmi, ktoré voláme slovami. Niektoré pojmy potrebujú na vyjadrenie viac slov (mliečna dráha), iným stačí aj jedno (voda, kameň).
V tejto kapitole si jednoslovné a viacslovné pojmy označíme spoločným latinským výrazom "terminus" - termín.
Nakoľko sú termíny vyjadrovaním pojmov, majú s nimi spoločné podelenie. Na rozdiel od nich majú však ešte aj toto dôležité rozlíšenie:

a) Sú termíny, ktoré pri rovnakom zvuku môžu mať viac významov. Napríklad slovo koruna môže znamenať korunu kráľovskú, peniaz, aj korunu stromovú. Koruna je terminus aequivocus, rovnakoznejúci.

b) Sú iné termíny, ktoré možno privlastniť viacerým bytiam a tým istým spôsobom. Slovo človek platí o Petrovi, Pavlovi, Jánovi a platí o každom rovnako. Má jeden zvuk a vždy len jeden a ten istý význam. Volá sa terminus univocus - jednoznačný.

c) Terminus analogus - analogický, obdobný, vyjadruje pojem, ktorý je privlastniteľný viacerým, ale nie tým istým spôsobom. Poviem napríklad: zdravý človek, zdravý vzduch, zdravá farba. Všetkým trom predmetom privlastňujem pojem zdravia, ale každému inak - človeku úplne, vzduchu a farbe len čiastočne. Vzduch je zdravý natoľko, nakoľko zdravie šloveka spôsobuje; farba je zdravá natoľko, nakoľko zdravie človeka prejavuje (červeň v tvári).
Zdravý človek je tu takzvaný analogát prvotný. Zdravá farba a zdravý vzduch sú analogáty druhotné.
Ak analógia vyjadruje vzťah druhotného analogátu k prvotnému, volá sa analógiou prívlastkovou (analogia attributionis). Zdravý vzduch je ku zdraviu človeka vo vzťahu príčinnosti, nakoľko ho spôsobuje. Farba je vo vzťahu účinnosti - je účinkom zdravia.
Ak analógia vyjadruje podobnosť druhotného analogátu s prvotným, volá sa analógiou úmernosti (analogia proportionalitatis).
Príklad: Okom vidím i rozumom vidím. Môj rozum sa má k videniu svojho nehmotného predmetu tak ako oko k videniu svojho predmetu hmotného. Tu sa teda nevyslovuje vzťah, ale podobnosť.

Objasňovanie termínov

Koľko sľubných diel muselo zahynúť, koľko priateľstiev muselo schladnúť, koľko domovov spustnúť, koľko ľudí zomrieť na fronte a v zázemí preto, že sa ľudia nepochopili, nezhodli.
A nemožno povedať, že by vo všetkých prípadoch bola na vine ich zlá vôľa. Mnohé z týchto bolestí zapríčinila nezhoda v názoroch, pojmová neujasnenosť. Známe sú nám situácie, keď sa po bolestnom odlúčení ľudia znovu stretajú a vzájomne si vysvetľujú: "Škoda, že si ma vtedy nepochopil"... Alebo: "Nevedel som, že si to práve tak myslela"...
Generál Kotzebue povedal: "Dobrou rečou možno umlčať všetky zbrane sveta" (Helferstein a. II.). Áno. Keby ľudia mali jasnejšie pojmy, mávali by i jasnejšie čelá.

Ak nám teda ide o objasňovanie termínov, sú na to dva spôsoby:

Výmer (definitio) a podelenie (divisio).

Definícia - výmer nám objasňuje termín pomocou jeho obsahu (komprehenzie) tým, že vypočíta jeho podstatné znaky. Napríklad: človek je rozumný živočích.
Podelenie zas objasňuje termíny pomocou ich rozsahu. Povie, odkiaľ pokiaľ siaha ich extenzia, ktorým veciam termíny prislúchajú. Príklad: živé bytosti sú rastliny, zvieratá a ľudia.

Ak chceme mať termín všestranne známy, použijeme na jeho objasnenie aj definíciu aj podelenie. Objasníme si ho teda aj jeho obsahom aj jeho rozsahom.

Definícia

Horárova žena nemá dreva; zubárova je štrbavá; čižmárova chodí bosá a definícia definície je na tom tiež naozaj zle. Je to reč, vymedzujúca obsah pojmu, hovoriaca, čo vec je. "Locutio dicens quod quid est..." - uvádza Varvellova filozofická príručka.
Môže byť slovná (nominalis) a vecná (realis). Slovná objasňuje slovo, vyjadrujúce pojem; vecná zasa objasňuje pojem, vyjadrený slovom.
Slovná definícia vysvetľuje termín alebo pomocou čiastok, z ktorých je zložený (filozofia z gréckeho filos a sofia), alebo pomocou koreňa, z ktorého je odvodený (direktor pochádza z latinského slovesa dirigere - riadiť - riaditeľ).

Vecný výmer - definícia vo vlastnom význame - môže byť dokonalý alebo nedokonalý. Dokonalý výmer objasňuje pojem súhrnom podstatných známok (človek je živočích rozumový); nedokonalá, pomocou niečoho iného. Opisná, nedokonalá definícia napríklad pomocou propria a pomocou prípadku (človek je živočích smejúci sa). Príčinný, nedokonalý výmer bude zas človeka charakterizovať jeho cieľovou príčinou a povie: Človek je bytie, stvorené na to, aby vládlo všetkému, čo je od neho nižšie, a slúžilo tomu, čo ho prevyšuje.
K nedokonalým výmerom (definíciám) patrí aj výmer genetický. Vysvetľuje vec pomocu jej vzniku: víno je látka, ktorá vzniká kvasením hroznovej šťavy... Dnes je to naozaj nedokonalá definícia pre všetko to, čo sa spolu s vodou do vína ešte pridáva.

Poznámka
Niektoré veci definovať nemožno (ens, substantia, res), a niektoré zas definovať netreba, lebo sú jasné, evidentné. "Veci, ktoré každý cíti, každý pozná, výmer nepotrebujú" - hovorí Francois de Nelis "svoju definíciu nosia na čele písanú nezmazateľnými literami."

Ak však treba niečo definovať, načim sa riadiť týmito pravidlami správneho výmeru. Definícia musí byť :

a) adekvátna, t.j. taká, aby ju bolo možno aplikovať jednému a každému z toho a len z toho - istého druhu. Človek je rozumový živočích t.j. jeden človek a všetci ľudia, ale len ľudia; nič iné.

b) prevrátiteľná - convertibilis. Človek je rozumný živočích. - Rozumný živočích je človek. Ak definíciu nemožno takto obrátiť, je nesprávna. Jedľa je strom, povieme. Obráťme to. Strom je jedľa. Chyba! Nie každý strom je jedľa. Definícii niečo chýba a to presné vypočítanie ustanovujúcich znakov.

c) pozitívna - kladná. Musí povedať, čo vec je a nie, čo vec nie je. Veta: Človek nie je zviera... nie je definíciou.

d) jasná. Termín, ktorým objasňujem, nesmie v sebe zahŕňať termín objasňovaný. Ak poviem: Logika je veda, vysvetľujúce logické zákony, objasňujem logiku pojmom "logický" a dopúšťam sa zrejmej chyby. Vysvetľujem - ako starí hovorievali - idem per idem, to isté tým istým.

e) krátka. Zdĺhavosť definície je vždy na úkor jej jasnosti.

f) Konečne slovo, ktorým objasňujeme, nesmie byť nikdy brané metaforicky, ale vždy vo svojom vlastnom význame. Preto vety: Mladosť je jar života a slza je bolesť v stave tekutom, nebudeme pokladať za definície.

Podelenie

Starí pokladali podelenie za prameň jasnosti, vodcu pamäti a hospodára vied. A ako kedysi, aj dnes platí pre tých, čo učia: Qui bene distinguit, bene docet. -
Kto dobre rozlišuje, dobre učí. - A pre tých, čo sa učia: Divide et impera. - Rozdeľ si látku a zvládneš ju.
Podelenie je rozčlenenie celku (totum) na časti (membra).
Celok môže byť podstatný, prípadkový alebo integrálny.
Podstatný celok sa skladá z podstatných častí, t.j. takých, bez ktorých by nebol tým, čím je. Duša a telo sú podstatné časti človeka.
Prípadkový celok sa skladá z čiastok náhodne spojených. Ak sa daktorá čiastka oddelí, celok neprestáva byť tým, čím je.
Integrálny celok je taký, v ktorom čiastky nepatria síce k jeho podstate, ale zato patria k jeho úplnosti. Spojenie čiastok je tu silnejšie než v celku prípadkovom, ale slabšie ako v celku podstatnom. Ruka je napríklad integrujúcou časťou ľudského tela.
Kritérium, podľa ktorého celok delíme, sa volá delidlo. V prípade, že delíme ľudí podľa farby pleti, delidlom bude farba.

Ako výmer, tak aj podelenie má svoje pravidlá:

a) Podelenie musí byť adekvátne. Časti spolu zhrnuté musia dať celok bez toho, aby niečo chýbalo, alebo zvyšovalo. Nesmie sa stať, ako onomu majstrovi, ktorý zbadal, keď opravil hodiny, že mu nejaké tie kolieska ešte zostali.

b) Usporiadané. Najprv časti dôležitejšie, potom menej dôležité.

c) Časti sa musia navzájom vylučovať; jedna nesmie obsahovať druhú. Napríklad: V tomto hrobe ležia dvaja ľudia a jeden Cigáň. - Ako sa dozvedáme z dennej tlače - Cigáň je dnes už zahrnutý do pojmu človek.

d) Celé delenie sa musí diať podľa toho istého delidla. Nemôžem povedať: Ľudia sú bieli, čierni, bezzubí a nervózni.

e) Nesmie byť zdĺhavé, t.j. preťahované do nekonečna všelijakými pododdeleniami (subdivisiones). Dlhé delenie hreší proti jasnosti, teda proti svojej vlastnej úlohe objasňovať termíny.


pokračovanie v nasledujúcom príspevku...

Život je veľký dar - nepremrhajme ho

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 890  ~  Člen od: 28 október 2006  ~  Posledná návšteva: 23 október 2017 Upozorniť moderátora 

zmurka

Stav: offline

 Odoslaný - 29 august 2007 :  17:14:05  Zobraziť profil  Odoslať ICQ správu pre: zmurka  Pridať zmurka do zoznamu priateľov

I.1.2. O SÚDE A VETE


SÚD (iudicium)

Človeka neuspokojuje, ak pozná veci len v nich samých; chce ich poznať aj v ich vzájomných vzťahoch.

Veci dávame do vzťahu súdom (iudicium) a súd vyjadrujeme vetou (propositio). Bude tu teda reč o súdoch a ich zovňajších vyjadreniach - o vetách.
Súd je rozumový čin, ktorým naznačujeme, že jeden pojem je, alebo nie je v druhom obsiahnutý.
Súd sa skladá z podmetu, prísudku a spony.
Podmet je pojem, ktorému chceme niečo privlastniť alebo uprieť. Spona je spojenie podmetu s prísudkom.
Súd predpokladá ako prípravu tieto podmienky a úkony: Mať dva jednoduché pojmy (podmet a prísudok). Vzájomne ich porovnať, nájsť ich spoločný vzťah. A tento vzťah potom vyjadriť.
Pri tvorení súdu postupujeme podobným spôsobom ako murári, ktorí kladú tehly tak, že dve a dve sú navzájom spojené, previazané treťou.
Súd môže byť analytický (analýzy - rozkladanie, rozbor) alebo syntetický (syntéza - skladanie).

Analytický súd je taký, v ktorom je prísudok podstatnou unámkou podmetu. Príklad: Trojuholník má tri uhly. Celok je väčší ako jeho časť.

Syntetický súd je taký, v ktorom je prísudok iba prípadkovou známkou podmetu. Môže mu patriť i nemusí. Privlastňuje sa mu na základe skúseností alebo autority. Napríklad: Peter sedí. (Môže stáť i ležať.)


Analytické súdy majú obsah vonkoncom nutný alebo nemožný. Veci, o ktorých sa takéto súdy vynášajú, nemôžu byť iné, než sú. Tieto súdy majú teda základ v nutnom, nemeniteľnom, večnom poriadku, ktorý bol prv ako ktorákoľvek naša skúsenosť. Preto sa nazývajú súdmi predskúsenostnými, aprioristickými, metafyzickými.

Syntetické súdy sa vynášajú len o veciach náhodilých, ktoré môžu i nemusia byť, ktoré môžu byť také alebo inakšie. Ak máme vyniesť syntetické súdy, musíme sa najprv skúsenosťou presvedčiť o ich obsahu. Pretože ich musí predchádzať skúsenosť naša alebo toho, kto je pre nás autoritou, volajú sa i súdmi poskúsenostnými, aposteriornými, empirickými.



Logické princípy

Prvé logické zásady

Analytické súdy majú v logike osobitný zástoj. Niektoré z nich sa volajú logickými princípmi - logickými zásadami.

Princíp (z latinského principium - začiatok) je to, od čoho niečo pochádza. Ontologický princíp je bytie, od ktorého pochádzajú všetky bytia. Mravný princíp je zákon, z ktorého sa odvodzujú ostatné mravné zákony. Logický princíp je logická pravda, z ktorej sa vyvodzujú iné logické pravdy.
Logických princípov, totiž základných analytických súdov je niekoľko. Za najdôležitejšie z nich sa pokladajú:

a) zásada protirečenia (principium contradictionis),
b) zásada vylúčenia tretieho (principium exclusi tertii) a
c) zásada dostatočného dôvodu (principium rationis sufficientis).

V týchto troch logických princípoch má základ každé logické uvažovanie. Preto ich ktosi - odvážne síce, ale priliehavo - nazval bohom logiky.

a) Zásada protirečenia - principium contradictionis

Idem nequit simul et sub eodem respectu esse et non esse. - To isté a pod tým istým zorným uhlom nemôže zároveň byť i nebyť. "A" nie je "nie A". Alebo v kladnej forme: A rovná sa A.

Príklad
Človek môže byť chudobný hmotne a zároveň bohatý duchovne. No, nemôže byť chudobný i bohatý súčasne v tom istom význame; napríklad hmotne.

b) Zásada vylúčenia tretieho - principium exclusi tertii

Inter duo contraria non datur tertium. - Medzi dvoma opakmi niet stredu. "A" je alebo "B" alebo nie je "B". Táto zásada nám hovorí, že klad a zápor sú dva jedine možné úkony rozumové a že medzi nimi niet žiadneho prechodného, polovičatého rozumového úkonu. Alebo niečo potvrdzujem alebo niečo popieram. Alebo si žiak, alebo nie si. Môžem o tebe povedať len jedno z týchto dvoch.

c) Zásada dostatočného dôvodu - principium rationis sufficientis

Nihil sine ratione sufficienti. - Nič nie je bez dostatočného dôvodu. Ak sa "A" rovná "B", má to svoj dôvod. Ak sa "A" nerovná "B", aj to má dostatočný dôvod. Aby sme mohli tvrdiť, že Peter je zdravý, musíme mať na to dôvod. A tak isto musíme mať dôvod, ak to chceme popierať. Bez dôvodu nemožno logicky nič ani tvrdiť ani popierať.

Poznámka
Všetky tri základné logické princípy navzájom úzko súvisia. Zásada protirečenia je zásadou záporu a kladu, zásada vylúčenia tretieho hovorí, že zápor a klad sú dva jediné možné úkony nášho myslenia. A zásada dostatočného dôvodu tvrdí, že ani zápor, ani klad, nie sú bez dostatočného dôvodu.

Tieto tri zákony sú každému natoľko evidentné, že nepotrebujú dôkazu. Sú každému zrejmé, a preto sa stávajú nutným východiskom každého rozumovania. Sú základmi myslenia vôbec.
Okrem týchto všeobecne platných logických princípov sú aj logické princípy vlastné jednotlivým vedným odvetviam, Tieto sú však len odvodeninami tamtých prvých...

Význam prvých zásad

Dnes tvrdíš o niekom, že je dobrý. Ale nemáš istotu, či takým zostane i zajtra...
Vidíš pravidelne každý deň vychádzať a zapadať slnko a predsa nemôžeš s absolútnou istotou povedať, že vyjde a zapadne i zajtra.
Ale to, že trojuholník má tri uhly, že celok je väčší ako jeho čiastka, že papier, na ktorý píšeš, nemôže byť celý čierny, zakiaľ je celý biely... to budeš môcť povedať s absolútnou istotou vždy, aj keby si žil večne. To sú skutočnosti nemeniteľné, trvalé, večne platné.
Pretože sa logické princípy opierajú o takéto skutočnosti, ich platnosť je trvalá a ich pevnosť nenarušiteľná.
Okrem toho sú zrejmé. Dajú sa v živote na každom kroku vidieť, priamo hmatať.
Sú objektívne. Ich platnosť je overovaná a znovu preverovaná skúsenosťou všetkých. Nikto rozumný ich nepopiera, a preto sa stávajú základom, na ktorom si ľudia rozumejú a na ktorom rozumujú.

Sú skúšobným kameňom každej vyslovenej vety. Čo sa im protiví, je nepravdivé, absurdné a hlúpe, ako je nepravdivý a absurdný trojuholník so štyrmi uhlami a celok menší ako jeho čiastka.
Čo sa s týmito zásadami zhoduje, to môžem nazvať pravdou aj vtedy, keď si pravdivosť svojho výroku nemám možnosť potvrdiť zmyslovou skúsenosťou. Lebo veď je to vlastne matematická rovnica: Ak sa A rovná B a B sa rovná C - tak aj A sa rovná C. Ak je zhoda medzi viditeľnou skutočnosťou a niektorou logickou zásadou a ak je zhoda medzi touto logickou zásadou a novou vetou, z prvej zásady správne odvodenou - tak musí byť zhoda i medzi viditeľnou skutočnosťou a danou novou vetou.

Prvé logické princípy stoja na nemeniteľnej skutočnosti a na ich nemeniteľnosti sa zas stavia celé naše rozumovanie... Ak slepo negujeme ich pevnosť a ich všeobecnú platnosť, tak potom možno dokázať všetko a nič. Potom nemožno s istotou nič ani tvrdiť ani popierať.
Kto chce dôjsť k pravde a spočinúť v istote, musí pevne v rukách držať logické zásady. Ony sú tým mečom, ktorým možno rozťať gordický uzol všetkých protichodných mienok a systémov.
Bez nich je každá pravda nepravdivá a každá logika nelogická.



VETA (propositio)

Ako je slovo vonkajším prejavom pojmu, tak je veta vonkajším výrazom súdu. Propositio est oralis expressio iudicii.
Skladá sa z tých istých prvkov ako súd: podmet - prísudok - spona. Môže ju tvoriť aj jediné slovo, ale musí to byť prísudok. Podmet a spona súdu môžu byť vo vete zamlčané. Napr. Sedím. t.j. Ja som sediaci.

Podľa formy rozoznávame vety kategorické a hypotetické.

Kategorické sa skladajú z podmetu, prísudku a spony.
Hypotetické z dvoch viet kategorických - predvetia a závetia - ktoré sú na sebe tak závislé, že ani jedna z nich, ak ju postavíme samostatne, nemá zmysel.

V kategorických sa prísudok prisudzuje podmetu celkom určite; v hypotetických len podmienečne. Ak platí to, čo sa vyslovuje v jednej vete, platí aj to, čo sa vyslovuje v druhej.
Kategorické vyjadrujú totožnosť alebo rozdielnosť medzi predmetom a prísudkom; hypotetické vzťah, príčinnú súvislosť medzi závetím a predvetím.
Predvetie sa má k závetiu, ako príčina k účinku.

Príklad
Ak poslúchaš, si dobrý. Ak sa ti pri tejto nudnej kapitole ešte nedrieme, získavaš môj obdiv a uznanie...

Kategorické vety môžu byť jednoduché a zložené. Jednoduché pozostávajú z podmetu, prísudku a spony; zložené z niekoľkých viet jednoduchých.
Jednoduché vety môžu byť kladné alebo záporné. Kladné a záporné môžu byť zas všeobecné alebo čiastočné. Pretože toto posledné podelenie viet má pre nás značnú dôležitosť, zostaneme pri ňom. Ostatné podelenie ponecháme trpezlivým gramatikom.

Všeobecnú kladnú vetu - tak ako sa to v logike robí od nepamäti - si označíme písmenom A; kladnú čiastočnú písmenom I; zápornú všeobecnú písmenom E; zápornú čiastočnú písmenom O a povieme:

E je menej ako A
O je menej ako E
I je menej ako A

Poznámka
Kvôli ľahšiemu zapamätaniu treba vedieť, že poradie týchto vetných značiek je vzaté z dvoch latinských slov:
A - ff - I - rmo (tvrdím) - pre kladné vety;
n - E - g - O (popieram) - pre záporné vety.
Prvé veľké písmeno slov označuje vetu všeobecnú, druhé čiastočnú.

Príklad
A - Všetci ľudia sú živočíchy rozumné. (Veta afirmatívna, kladná - všeobecná.)
I - Niektorí ľudia sú spravodliví. (Veta afirmatívna, kladná - čiastočná.)
E - Žiaden človek nie je nesmrteľný. (Veta negatívna - všeobecná.)
O - Niektorí ľudia nie sú spravodliví. (Veta negatívna - čiastočná.)


Poznámka
Tieto značky sa niekedy používajú na stručné vyjadrenie premisových pravidiel, o ktorých je reč v nasledujúcej kapitole.

Okrem kategorických a hypotetických hodno ešte spomenúť vety rozlučovacie - disjunktívne. To sú také, v ktorých je prísudok zložený z viacerých, navzájom sa vylučujúcich členov. Príklad: Toto dievča je buď Slovenka alebo Maďarka alebo Češka.
Časté sú aj vety konjunktívne - spojovacie: Ján nemôže ybť zároveň hlúpy i múdry.
Čo sme tu povedali o vetách, platí mutatis mutandis aj o súdoch, nakoľko sú vety ich vonkajším vyjadrením.


pokračovanie v nasledujúcom príspevku...

Život je veľký dar - nepremrhajme ho

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 890  ~  Člen od: 28 október 2006  ~  Posledná návšteva: 23 október 2017 Upozorniť moderátora  Na začiatok stránky

zmurka

Stav: offline

 Odoslaný - 29 august 2007 :  23:14:22  Zobraziť profil  Odoslať ICQ správu pre: zmurka  Pridať zmurka do zoznamu priateľov

I.1.3. O ÚSUDKU A DÔKAZE


ÚSUDOK (ratiocinium)

Úsudok je rozumový úkon, ktorým sa presviedčame o súhlasnosti alebo nesúhlasnosti dvoch pojmov tým, že oba postupne porovnávame s nejakým tretím. Uplatňujeme tu vlastne rovnicu:

A rovná sa B
B rovná sa C
=========
A rovná sa C

Pri súde sme operovali len s dvoma pojmami. Tu budeme potrebovať aj tretí.
Keď pri úsudku porovnáme dva prvé pojmy s tretím, môžu vzniknúť tri nasledujúce prípady:

1. Dva prvé pojmy sa zhodujú s tretím:
Čo je rozumné, je duchovné.
Ľudská duša je rozumná.
Teda: Ľudská duša je duchovná.

2. Len jeden z dvoch pojmov sa nezhoduje s tretím:
Čo je rozumné, je duchovné.
Duša zvieraťa nie je duchovná.
Teda: Zvieracia duša nie je rozumná.

3. Ani jeden z dvoch pojmov sa nezhoduje s tretím. V takom prípade nemožno dôjsť k nijakému záveru.
Človek nie je strom.
Strom nie je rozumný.
Teda: Človek je alebo aj nie je rozumný.


DÔKAZ (argumentatio)

Ani jeden vojak nenapadne nepriateľa, kým si nevyberie a nepripraví zbraň. Ani jeden kováč neudrie na železo, ak nemá v ruke zodpovedný nástroj.
Ani jeden opravdivý filozof nebude argumentovať, ak nevie, čo je dôkaz, aká je jeho štruktúra a požadované vlastnosti.
Čo je teda dôkaz? Ak z predchádzajúcich kapitol vieme, čo je úsudok, odpoveď bude veľmi jednoduchá.
Dôkaz je vonkajšie (ústne alebo písomné) vyjadrenie úsudku.
Operujeme v ňom teda, ako aj v úsudku, tromi pojmami, tromi termínmi. Tieto sú pomenované podľa toho, aký majú rozsah, extenziu.
Rozsahom najväčší sa volá terminus maior. Rozsahom najmenší je terminus minor. Tretí, ktorý má stredný rozsah, sa volá terminus medius.

Porovnaním troch spomínaných pojmov nám vzniknú tri súdy, tri vety.
Prvé dve sa volajú antecedens alebo aj premisy (praemissae). Tretia, ktorá je logickým dôsledkom dvoch prvých, sa volá consequens, konklúzia, záver, dôsledok.

Premisa, v ktorej je terminus maior, sa volá praemissa maior. Tá, v ktorej je terminus minor, sa volá praemissa minor. Terminus medius je v obidvoch premisách zároveň. Je tu len ako pomocný termín, ktorý do záveru nikdy nevstupuje. Záver teda bude obsahovať tzv. extrémne termíny - extrémne rozsahom - totiž minor a maior.

Čo sme povedali, ukážeme si na príklade:
Premisa maior:
Človek (terminus medius) je smrteľný (terminus maior).
Premisa minor:
Peter (terminus minor) je človek (terminus medius).
-------------------------------------------------------
Dôsledok (konzekvencia):
Peter (terminus minor) je smrteľný (terminus maior).

Poznámka
"Smrteľný" je pojem rozsahom najväčší. "Človek" je rozsahom stredný. "Peter" má rozsah najmenší. - Tých vecí, ktoré sú smrteľné, je na svete viac ako tých, ktoré sa nazývajú človek a ešte viac ako tých, ktoré označujeme menom Peter.

Dôkazy sa delia podľa spôsobu, akým postupujú, na induktívne a deduktívne. A podľa vlastnej dôkazovej sily na apodiktické a dialektické.


Dôkaz induktívny

Je taká argumentácia, ktorej záver sa má k premisám ako celok ku svojim čiastkam... Všeobecnejšia pravda sa v nej dokazuje z viacerých právd čiastočných.

Príklad
Plávacie blany má hus, kačica i pelikán. Ale hus, kačica i pelikán sú vodné vtáky. Teda vodné vtáky majú plávacie blany.


Dôkaz deduktívny

V tejto argumentácii je záver obsiahnutý v premisách ako v celku. Postupuje sa v nej od všeobecnej pravdy k pravde partikulárnej, teda opačne ako pri predchádzajúcej časti.

Príklad
Všetky vodné vtáky majú plávacie blany. Ale hus je vodný vták. Teda: hus má plávacie blany... Aj keby som nikdy hus nevidel, zo všeobecnej pravdy sa dozviem, že má plávacie blany - ak viem, že je to vodný vták.

Osobitnú pozornosť tu treba venovať deduktívnej argumentácii, ktorej, ak nič nechýba, ak má všetky tri časti (dve premisy a z nich správne vyvodený záver), dostáva meno
s y l o g i z m u s .


Sylogizmov je niekoľko. Najprv si všimnime sylogizmus jednoduchý, zložený a potom aj ostatné jeho druhy.


Sylogizmus jednoduchý

Pozostáva z troch jednoduchých viet.

Príklad
Čnosť treba milovať.
Spravodlivosť je čnosť.
Teda spravodlivosť treba milovať.


Aby sme rozoznali, či je sylogizmus správny alebe nesprávny, na to obyčajne postačí zdravý sedliacky rozum. No z času na čas sa stane, že protivníkova konklúzia priamo kričí nesprávnosťou, ale kde v postupe urobil chybu - to narýchlo nevieme zistiť.

Príklad
Nejaký človek zomrel.
Ale nejaký človek sa prechádza.
Teda nejaký zomretý človek sa prechádza.


Podobné chyby hneď nájsť a protivníka opraviť nám pomôže osem sylogických pravidiel.

1. Terminus esto triplex: maior, mediusque, minorque. - Ak má byť sylogizmus správny, nemôže byť v ňom ani menej ani viac termínov ako tri. Z tých ani dva nesmú mať rovnaký rozsah (extenziu). Musí byť jeden maior, jeden minor a jeden medius.

2. Latius hos quam praemissae conclusio non vult. - Tie termíny, ktoré prechádzajú z premís do konklúzie (maior a minor), nesmú mať v konklúzii širší rozsah (extenziu), ako ho mali v premisách. Napríklad v premise by bolo: Niektorí ľudia sú blázni, a v konklúzii by bolo už: Všetci ľudia sú blázni.

3. Nequaquam medium capiat conclusio oportet. - Terminus medius sa nikdy nesmie dostať do konklúzie. Ako sme už povedali, je to len pomocný termín - logický most medzi minor a maior. Slúži k tomu, aby sa obidva termíny mohli logicky spojiť alebo rozlúčiť v konklúzii.

4. Aut semel aut iterum medius generaliter esto. - Terminus medius musí byť aspoň raz - keď už nie dvakrát - vzatý v celom svojom rozsahu.

Príklad
Každý človek musí umrieť... Peter je človek. Teda aj Peter musí umrieť. Terminus medius (človek) sa berie v prvej vete v celom svojom rozsahu (každý človek). V druhej vete v rozsahu zúženom (jeden človek - Peter).

Poznámka
Uvedené štyri pravidlá sa týkajú termínov. Nasledujúce štyri sa týkajú premís.

5. Utraque si praemissa neget, nihil inde sequetur. - Ak obidve premisy popierajú, ak sú obe záporné, konklúzia (záver) nemôže nič ani potvrdiť, anipoprieť. - A to nie je dôkaz.

6. Ambae affirmantes conclusio partem. - Ak sú obidve premisy kladné, konklúzia nemôže byť nikdy záporná.

7. Peiorem sequitur conclusio partem. - Do konklúzie sa má dostať vždy to horšie. Ak je aspoň jedna z premís negatívna, bude negatívna i konklúzia. Ak je aspoň jedna partikulárna, bude taká i konklúzia.

Príklad
Každý spravodlivý je hodný chvály (A). Niektorí ľudia sú spravodliví (I). Teda niektorí ľudia sú hodní chvály (I). Ako vidíme, konklúzia je označená písmenom I - je partikulárna. To preto, že je partikulárna druhá premisa.
Kto má slávu, je blažený (A). Peter slávu nemá (O). Teda Peter nie je blažený (O). Konklúzia je záporná, lebo je záporná druhá premisa.


8. Nihli sequitur geminis ex particularibus. - Ak sú obidve premisy partikulárne, nemožno vyvodiť žiaden záver. Podobný prípad, ako keď sú obidve negatívne...


Sylogizmus zložený

Je deduktívna argumentácia, v ktorej je jedna alebo i viac zložených viet. Jeho najznámejšie druhy sú:
a) kondicionálny - podmienkový,
b) disjunktívny - rozlučovací,
c) konjunktívny - spojovací.


a) Kondicionálny zložený sylogizmus. Jeho premisu maior tvorí podmienková veta. Z popretia alebo potvrdenia jednej jej časti - podmienky (conditio) alebo podmieneného (conditionatum), dostávame potvrdenie alebo popretie druhej jej čiastky v závere.

Príklad
Ak si luhár, poškodzuješ najvzácnejší spoločenský majetok - dôveru človeka k človeku. - Ty si luhár. - Teda si spoločensky škodlivý.

b) Disjunktívny - rozlučovací. Jeho premisu maior tvorí veta disjunktívna. Ak premisa minor poprie jednu časť disjunktívnej premisy maior, konklúzia potvrdí všetky ostatné jej časti a opačne.

Príklad
Pacient sedí v ordinácii a rozpráva. aké máva bolesti. Lekár počúva a vypĺňa rubriku subjektívnej anamnézy. Keď skončí, stanoví predbežnú diagnózu a vyjadrí ju disjunktívnou premisou maior takto: Príčinou tu bude alebo srdce, alebo nervy, alebo štítna žľaza.
Potom pošle pacienta na kardiologické vyšetrenie. Ten sa po hodine vráti s lístkom. Lekár prečíta, pokýva hlavou a vysloví ďalšiu premisu, premisu minor: Srdce to nie je. A hneď urobí patričný záver: Teda nervy alebo štítna žľaza.


Poznámka
Čiastky rozlučovacej vety musia byť v istom zmysle protirečivé (oppositae) a všetky do jednej vypočítané. Jasnejšie nám to ilustruje táto veta: Tvoj otec je alebo bohatý alebo chudobný alebo priemerný.

c) Konjunktívny - spojovací. Jeho premisu maior tvorí veta konjunktívna. Potvrdením jednej jej časti v minor popiera sa jej druhá časť v závere.

Príklad
Teleso nemôže byť zároveň celé biele a celé čierne. - Je biele. - Teda nie je čierne.
Ale pozor pritom na takéto slepé uličky: Slnko nemôže súčasne vychádzať aj nevychádzať. - Vychádza. - Teda nevychádza. (?)



Ostatné druhy sylogizmu:

Enthymema
(en thymo - grécky - v mysli) je sylogizmus, ktorému chýby jedna z premís. Nie je vyjadrená. Zostáva len v mysli.
Príklad
Čnosť je hodná lásky. -----
Teda spravodlivosť teba milovať.


Epicherema
(epi cheiros - grécky - na ruke) je zložený sylogizmus, v ktorom je buď k jednej alebo k druhej premise pripojený realtívny dôkaz.
Príklad
Je dovolené v sebaobrane človeka zraniť i zabiť - to je totiž zákon prírody (pripojený realtívna dôkaz). X.Y. mi nespravodlivo siaha na život. Teda dovolené mi je v sebaobrane zraniť ho i zabiť.

Polysylogizmus
je reťaz sylogizmov tak usporiadaných, že záver prvého sa stáva jednou z premís nasledujúceho atď.
Príklad
Ľudská duša chápe podstatu vecí.
Čo chápe podstatu vecí, je rozumné.
Teda ľudská duša je rozumná.
Čo je rozumné, je duchovné.
Teda ľudská duša je duchovná.
Čo je duchovné, je nezničiteľné...atď.


Sorites (hŕba)
je sylogizmus, zložený z viacerých viet, tak navzájom skĺbených, že prísudok prvej sa stáva podmetom druhej a prísudok druhej podmetom tretej atď. V konečnopm závere sa spája podmet prvej s prísudkom poslednej vety.
Príklad
Ľudská duša je rozumná.
Čo je rozumné, je duchovné.
Čo je duchovné, je jednoduché.
Čo je jednoduché, je nezničiteľné.
Teda - ľudská duša je nezničiteľná...


Dilema
je sylogizmus, v ktorom je premisa maior disjunktívna. Minor schvaľuje alebo odsudzuje jednotlivé jej časti a záver schvaľuje alebo odsudzuje celok. Carneggie argumentuje proti rozčuľovaniu sa takuto dilemou: Rozčuľovať sa je zbytočné. Alebo sa niečo dá napraviť, alebo sa nedá. Ak sa dá, tak rozčuľovať sa je zbytočné. Ak sa nedá, aj vtedy je rozčuľovať sa zbytočné.
Príklad
Jeden veľmi neznámy filozof zabudol, že dilema je správna len vtedy, ak sú v disjunktívnej premise maior vypočítané všetky členy. Sedel na kameni v lese pri prameni a takto mudroval:

Alebo bude človek žiť, alebo umrie. - Ak umrie, nemusí sa o seba starať.
Ak bude žiť, má dve možnosti: Alebo sa o neho postarajú iní alebo nie. Ak sa postarajú, nemusí sa o seba starať sám.
Ak nie, zostávajú mu dve možnosti: Alebo vyhrá veľa peňazí v lotérii, alebo bude dediť po bohatom strýkovi.
Ak vyhrá, nemusí sa o seba starať, ak zdedí, ani tak sa nemusí o seba starať.
Človek sa teda vôbec nemusí o seba starať.


Poznámka
Argumentácia je nesprávna. Vynecháva jeden člen - totiž možnosť ani nevyhrať ani nedediť.

Proti tomu istému pravidlu hreší i dilema pripisovaná umierajúcemu Sokratovi:
Duša hynie zároveň s telom alebo ešte žije po jeho smrti ďalej.
- V prvom prípade nieto dôvodu obávať sa smrteľnej bolesti.
- A v druhom prípade bude duša žiť iný, blaženejší život.
Teda naozaj nieto dôvodu báť sa smrti.

Pozn.: V disjunktívnej vete je vynechaná možnosť, že by po smrti duša mohla žiť u Hadesa, v mukách temného podsvetia.


Príklad
Príkladom dilemy je aj Tertuliánova výčitka cisárovi Trajanovi, ktorej obdobu nájdeme aj v liste Plínia mladšieho:
Kresťania sú buď vinní a škodliví, alebo sú nevinní a neškodní.
- Ak sú vinní, prečo ich zakazuješ udávať?
- Ak sú nevinní, prečo rozkazuješ trestať tých, čo boli udaní?


"A ešte jednu dilemu na domácu úlohu" - povedal pán profesor pred koncom hodiny a diktoval: "Prothagoras sa dohodol s Euathom, že hu bude zdarma učiť dialektiku. Dialektika je logika minor" - poznamenal pán profesor a pokračoval ďalej: "Euathos zaplatí za vyučovanie až potom, keď pomocou osvojených znalostí vyhrá súdny proces.
Keď sa Euathos vyučil, vyhýbal sa súdnym sporom. Rozumie sa, aby nemusel zaplatiť. Prothagoras ho preto žaloval. Uvažoval pritom takto: Ak Euathos vyhrá, musí mi zaplatiť - tak sme sa dohodli. Ak prehrá, donúti ho k tomu súd. Euathos však uvažoval inak: Ak prehrám, nezaplatím podľa dohody; ak vyhrám, nezaplatím na základe rozsudku. Treba zistiť" - povedal pán profesor - "ktorá z dvoch dilem je správna."



Dôkaz apodiktický

Môže byť priamy a nepriamy.

P r i a m y je taký, ktorý z nepodmienených istých premís, vyvodzuje pevný, nezvratný záver. Jeho dôkazná sila je prvoradá.

Príklady (jeden školský, jeden kazateľský):
Každý človek je smrteľný.
Peter je človek.
Teda Peter je smrteľný.


Quotidie morimus, quotidie enim demitur aliqua pars vitae et nunc quoque cum crescimus, vita nostra decrescit... Omnibus moriendum... Mors naturae lex est, tributum officium - que omnium hominum...
Každý deň umierame, denne nám totiž uniká jedna čiastka života. Náš život sa rastom umenšuje... Všetkým je súdené zomrieť. - Smrť je zákon prírody, to je povinnosť, to je daň, ktorú musia všetci ľudia zaplatiť. (Seneca Ep.) Aj ja som človek.
A t e d a....


Poznámka
Apodiktický dôkaz sa delí na priamy a nepriamy.

P r i a m y postupuje buď a priori - odpredu, t.j. z príčiny na účinok; alebo a posteriori - odzadu: z účinku na príčinu.
Príklad
Keď sa vrátim z vychádzky, nájdem v okne dieru a v izbe kameň. Postupujem aposteriórne - odzadu, od účinku a súdim, že tu pôsobila v mojej neprítomnosti nejaká nevychovaná príčina z ulice.
Keď ju vypátram, označím ju termínom "susedov chlapec" a idem s hotovým argumentom k jeho otcovi. Moje dokazovanie je aposteriórne.
Otec si podľa dobrej obyčaje položí syna cez koleno a argumentuje mu, že sa to nesmie robiť, tiež dôkazom odzadu, no v inom význame. Ale to sem už nepatrí...
Keď pôjdem na vychádzku znova a zas uvidím tú istú príčinu nebezpečne pôsobiť pod mojimi oknami, zájdem rovno k susedovi a prednesiem apriórny dôkaz asi takto:
"Sused, kameň je tvrdší ako sklo... Váš syn hádže kameň a ja mám v okne nové sklá..." "Teda" - dopovie otec - "rozbije zas."
Apriórny dôkaz je tiež dosť silný. - Aby otec zamedzil známy účinok, odvolá príčinu z ulice.


Nepriamy apodiktický dôkaz môže sa tvoriť aj ex absurdis alebo aj e concessis.

Ex absurdis:

Niekto vysloví chybnú vetu. Ja ju dovediem do praktických dôsledkov, alebo porovnám s daktorým evidentným logickým princípom, aby sa tak ukázala jej nezmyselnosť, jej absurdnosť...
Hegel napríklad (a za ním všetci idealisti) tvrdí, že vonkajší svet neexistuje. Existuje len videnie tohto sveta. Feuerbach zvádza ich tvrdenie do absurdnosti touto otázkou: Ako to, že mačka nezatína pazúry do vlastných očú, keď myš, ktorú vidí, existuje len v jej očiach - ak je to iba výtvor jej zrakových nervov?
Zaiste preto, že nechce zdochnúť hladom, aby tak urobila radosť idealistom.

E concessis:

Pripustím vyslovený omyl a argumentujem na jeho podklade zatiaľ, kým sa nedostanem do sporu s nejakým evidentným súdom.

Príklad
- Ty hovoríš: O všetkom sa dá pochybovať. Pripúšťam: o všetkom teda i o tom, čo práve hovoríš, totiž, že sa dá o všetkom pochybovať. Povieš: Nie, toto jediné je pravda: o tom jedinom sa nedá pochybovať. - Poviem: Teda, nedá sa o všetkom pochybovať.


Dôkaz dialektický

Dialektický dôkaz (argumentatio dialectica alebo argumentatio probabilis) má jednu premisu len pravdepodobnú - neistú, a preto i záver môže byť len pravdepodobný. Má viac druhov. Z nich najčastejšie užívaný je príklad - exemplum. Je to istý spôsob analógie.
Ak je v oboch prirovanných subjektoch dôvod podobnosti rovnaký, takýto príklad sa volá argumentum a pari. - Ten alebo onen sa v mojich podmienkach stal slávnym. A pari (podobne) sa stanem slávnym aj ja.
Ak v prirovnávanom subjekte prevláda dôvod podobnosti, vtedy máme argumentum a fortiori. Napríklad: Niekto sa v horších podmienkach ako sú moje, dostal k sláve. - A fortiori (tým skôr, tým duplom) sa stanem ja slávnym.

S o f i z m a
Sofistická argumentácia je falošný dôkaz, v ktorom je logická chyba tak šikovne skrytá, že celá argumentácia pôsobí dojmom pravdivosti alebo aspoň pravdepodobnosti.

Na ukážku jedna sofizma z Euklidovej školy:
Čo si nestratil, to máš. - Rohy si nestratil. - Teda ich máš.

Známa je aj sofizma do nekonečna - in infinitum:

Všetci Kréťania sú luhári.
Ale ten, čo to povedal, bol tiež Kréťan.
Teda aj on bol luhár.
Teda Kréťania nie sú luhári.
Keď nie sú luhári, nie je luhár ani on.
Ak nie je luhár, tak hovorí pravdu.
Ale on hovorí, že Kréťania sú luhári.
Teda je to pravda, že Kréťania sú luhári.
Ale aj on bol Kréťan... Atď. ...




pokračovanie v nasledujúcej téme - Logica maior...

Život je veľký dar - nepremrhajme ho

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 890  ~  Člen od: 28 október 2006  ~  Posledná návšteva: 23 október 2017 Upozorniť moderátora  Na začiatok stránky
  Previous Topic: Filozofia - metafyzika (ontológia) (V) Téma Next Topic: Filozofia perennis - úvod, definícia  (I)  
 Verzia pre tlač
Choď na:
 Image Forums 2001 Powered By: Snitz Forums 2000 Version 3.4.06