|
|
 Odoslaný - 06 október 2007 : 22:43:09
|
IV. STRUČNÝ PREHĽAD DEJÍN FILOZOFIE
Dejiny filozofie nazval ktosi cintorínom filozofických systémov.
A vskutku, keď v nich človek listuje, má dojem, akoby čítal nápisy: Tu odpočíva Demokritov atomizmus, tu Occamov nominalizmus, tu Heglov idealizmus...
Lenže toto je naozaj len dojem.
Nie všetky filozofické názory a systémy sú mŕtve. A nie všetky, čo zomreli, sú úplne pochované... Niektoré prežili storočia a máme ich tu podnes. Iné mali svoj vznik, hodiny svojej aktuálnosti a potom roky i storočia svojho zabudnutia.
Pojem dejín filozofie by sme mohli takto vymedziť: Veda, ktorá si všíma vznik, rozvoj a ďalšie osudy filozofických názorov v ich vnútornej súvislosti a časovej následnosti.
A tu malé upozornenie!
Treba rozlišovať medzi dejinami filozofie a filozofiou dejín.
Dejiny filozofie si všímajú filozofiu pod zorným uhlom dejín. - Folozofia dejín sa všíma dejiny pod zorným uhlom filozofie.
Dejiny filozofie sa tradične delia na starovek, stredovek a novovek. Keďže každé z týchto troch období má svoj osobitný ráz, svojskú povahu, je toto podelenie celkom vhodné.
IV.1. S T A R O V E K
Skoro výlučnými predstaviteľmi starovekej filozofie sú Gréci, obývajúci Heladu s priľahlými súostroviami, pobrežie Malej Ázie a južnej časti Apeninského poloostrova.
Tu pestovali filozofiu osamelí jednotlivci alebo aj celé skupiny filozofov spojených riešením spoločného problému, takzvané filozofické školy.
KOZMOLOGISTI
Najstaršia z gréckych filozofických škôl je škola jónska. Zapodieva sa otázkou: Z čoho vznikol viditeľný svet? Rieši teda problém kozmologický. Jej zakladateľom a zakladateľom európskej filozofie vôbec je
Tales z Milétu (640-548). Tvrdil, že všetko, čo vidíme, vzniklo z vody.
Anaximenes, tiež Miléťan, hovorí, že počiatkom sveta nie je voda, ale vzduch. A aby bol spor úplný, príde temný Efezan
Herakleitos (540-480) a povie: Počiatkom všetkého je oheň. Z ohňa všetko vzniká a v oheň sa všetko obracia.
ONTOLOGISTI
Skoro súčasne s jónskymi filozofmi húta škola ontologistov nad otázkou:
Čo je podstatou hmotných vecí?
Pythagoras zo Sami (580) sa vysťahoval do Itálie, kde v Krotóne založil povestnú školu. Učil, že podstatou každého hmotného bytia je číslo. Možno ani nebol tak ďaleko od pravdy. Moderná atómová fyzika nachádza vo všetkých prvkoch presné číselne vyjadrené pomery. Jeho žiaci žili sebazapieravým asketickým životom: Denné spytovanie svedomia, mlčanie a úplnú poslušnosť majstrovi. Vznikajúce spory bolo možné umlčať výrokom: Autos efa - sám to povedal. Pythagorova škola sa rozišla asi šesťdesiat rokov po jeho smrti.
Demokritos z Abdery (460-370), filozof, ktorý sa smial všetkému, na čo pozrel. Pokladal za princíp všetkého atómy a prázdny priestor. Atómy pršia vesmírom, náhodne sa stretávajú a utvárajú tak rozličné hmotné telesá.
Demokritovu náuku prevzal aj Epikur a rímsky básnik Lucretius Carus.
V stredoveku sa zjavila v istej obmene u Rogera Bacona a v novoveku u Leibnitza. Demokrita radi spomínajú najnovší materialisti.
O tomto filozofovi sa hovorí veľa zaujímavého. Sám o sebe hovorí - asi podľa výroku: Dobro sa samo chváli - že najďalej cestoval, najviac skúmal, najväčší počet nebies a zemí uzrel, najviac učencov vypočul a v geometrii ho ani egyptskí zememerači nemohli tromfnúť. A druhí o ňom hovoria, že mal väčšiu radosť z jedného objaveného argumentu, ako keby sa bol stal perzským kráľom. Kvôli filozofii nechal spustnúť polia a pašienky (Philo) a aby ho v rozmýšľaní vonkajší svet nerušil, dobrovoľne sa zbavil zraku (Gellius X.) a žil spokojne, až kým ho nezožrali vši (Marcus Antonius III.3), alebo podľa iných, kým sám nedovolil smrti vziať si ho, zaháňajúc ju od seba tri dni medom a čerstvým chlebom.
Parmenides, zakladateľ eleatskej školy sa domnieva, že svet sa skladá z dvoch princípov: Z chladnej tmavej zeme a z teplého svetlého ohňa.
Empedokles k tomu pridáva ešte vzduch a vodu. Hovorí, že tieto štyri prvky sú samy od seba nečinné, ale láska a nenávisť ich tak spája a rozdeľuje, že vznikajú rozličné veci.
Zeno z Eley, Parmenidov žiak, popiera možnosť pohybu a akejkoľvek premeny. Na tomto podklade prišiel k mnohým smiešnym tvrdeniam. Napríklad: Ak spôsobí hromada zrna pri vysypaní hluk, musí i každé zrnko a každá jeho časť spôsobiť šum. Každé zrnko šum nespôsobí, teda ani hromada. Ak má korytnačka náskok, ani Achilles ju nedohoní. Lebo kým on dorazí na jej miesto (A), ona sa dostane do (B) a keď prejde on do (B), ona do (C) atď.
Jeho filozofia bola veselá, ale život vážny. Zomrel mučeníckou smrťou v boji proti tyranovi svojho mesta.
ANTROPOLOGISTI
Centrom záujmu skupony nasledujúcich filozofov je človek. Skúmajú jeho cieľ, ktorý je podľa viacerých z nich v poznaní pravdy a v živote podľa nej. Riešia teda problémnoetický a etický.
Prví v poradí týchto veľkých filozofov sú ľudia bezmena, ktorí vlastne ani filozofmi neboli, ale jednako vzbudzovali svojím počínaním záujmy o dva spomínané problémy.
Medzi nich patria aj sofisti , ktorých ideálom bola osobná pohotovsoť pri dokazovaní a obrane názorov. Pripomínali tak trošku dnešných advokátov. Svojim žiakom sľubovali takú vycibrenosť, ktorou vyhrajp spor, aj keď nebudú mať pravdu. Prvý proti nim vystúpil:
Sokrates zavedením definície. Za cieľ ľudského života postavil čnosť a tým dal základ etike.... Za jediné zlo pokladal nevedomosť. Preto všetko svoje úsilie vynaložil na vyučovanie mládeže. Uberal sa rád tam, kde mohol nájsť viacerých pospolu: na tržnice, do ulíc, do dielní a na štadióny, aby nadpriadol rozhovor o najbežnejších denných skúsenostiach. Poučoval formou dialógu. Vhodne volenými otázami nútil svojich poslucháčov k správnym odpovediam (sokratovská metóda). Učil ich vlastným príkladom i slovom ctiť si a poslúchať vnútorný hlas (daimonion), preto si tento plešivý, tuponosý dobrák a poctivec musel vypočuť rozsudok: "Sokrates je vinný, lebo neverí v bohov, v ktorých verí štát a zavádza nových. Je vinný aj tým, že kazí mládež." Vo väzení vypil jed z bolehlavu a zomrel r. 399. Jeho otec bol sochár, matka pôrodná babička a jeho žena Xantipa žiarlila po celý čas, že muž má radšej svoje povolanie ako ženu.
Z jeho žiakov sa spomína Antistenes a Aristipos. No najviac spomedzi nich vynikol Platón.
Platón (427). Pochádzal z poprednej athénskej rodiny. Od malička sa venoval poézii a maliarstvu, ba aj hudbe. Nakoniec sa celý oddal filozofii. Po Sokratovej smrti, ktorého počúval osem rokov, odišiel z Athén k spolužiakovi Euklidovi do Megar. Tu sa dlho nezdržal. Vrátil sa späť do Athén, odkiaľ podnikal cesty do rozličných krajov. Z jednej takej cesty sa vracal ako otrok. Slobody ho zbavil syrakúzsky tyran Dionýz, ktorého karhal pre jeho zlé mravy. Otroctva ho zbavil akýsi Anikers. Po príchode domov zozbieral 3000 talentov, aby hradil vysloboditeľovi výkupné. Keď tento nechcel peniaze prijať, kúpil za ne pozemok a založil školu, zvanú Akadémia. Tu sa okrem filozofie učila matematika a astronómia. Na bránu tejto školy primyslel niekto z neskorších jeho stúpencov nápis: Medeis ageometretos eisitio. - Kto nevie matematiku, nech sem nevstupuje.
Tu Platón pôsobil až do roku 348, keď usnul navždy v kútiku po noci strávenej na svadobnej hostine u svojho žiaka...
Platónove diela sa nám zachovali všetky, ale bez dát svojho vzniku.
Platón vyšiel s teóriou o poznávaní vecí pomocou ideí, pojmov. Hovorí však na rozdiel od Aristotela a dnešnej náuky, že idey majú svoju samostatnú existenciu, oddelenú od jednotlivých predmetov. Jestvujú v takzvanom ideálnom svete, vo svete ideí. Z tohto sveta ideí prišla aj naša duša, kde videla idey ako prototypy všetkých vecí. Naše poznanie je iba rozpamätúvanie sa. Idey stvorila najvyššia Idea, Idea dobroty - B o h.
Hmotný svet stvoril Demiurg (Platónov dualizmus).
Jeho psychológia je charakterizovaná trichotómiou. Platón sa domnieva, že v človeku sídlia tri duše. V hlave duchovná, v prsiach hnevlivá a v bruchu žiadostivá. Podľa toho, ktorá duša v človeku prevláda, má sa zaradiť v jeho ideálnom štáte do priliehavej triedy. Robotníci predstavujú dušu žiadostivú, vojaci hnevlivú a filozofi, ktorí majú podľa Platóna vládnuť, predstavujú dušu duchovnú. Vedúci štátu a vojaci majú byť zbavení starosti o rodinu. Ako náhradu im dáva Platón spoločenstvo žien a detí. Tento jeho sociologický omyl pochádza najskôr z jeho idealizmu, z prílišnej vzdialenosti od konkrétneho života. Hlavné jeho diela sú - okrem početných dialógov - Nomoi a Politea.
Platón si svojou hlbokou a širokou špekuláciou vynútil úctu všetkých nasledujúcich storočí. Ani my mu ju neupierame, aj keď už nepálime pred jeho obrazom večné svetlo ako Cosimo de Medici a spol.
Vrcholom gréckej filozofie je Platónov žiak:
Aristoteles (384-322): Maestro di color, chi sanno - Učiteľ tých, čo vedia - spieva o ňom Dante.
Ako 17-ročný sa dostal do Athén, kde dvadsať rokov počúval Platóna. Mal ho rád, ale ešte radšej pravdu. Amicus Plato sed magis amica veritas - a preto sa i v náuke od neho odchýlil. Platón ho mal stále v úcte, aj keď cítil, že ho prerastá. Povedal o ňom, že je to žriebä, ktoré kopne svoju kobylu, len čo z nej vysaje všetko mlieko. R. 342 sa stal Aristoteles vychovávateľom Filipovho syna, neskoršieho Alexandra Veľkého. Zomrel na žalúdočnú chorobu skoro súčasne so svojím chovancom Alexandrom a svojím odporcom rečníkom Demosténom. Jeho spisy dosahujú číslo 400. Je tvorcom logiky, ako ju poznáme dnes.
Kritiku systematicky nespracoval, ale zato dotkol sa všetkých noetických problémov. V ontológii vystihol stavy bytia potenciou a aktom. Od neho sú i kategórie bytia (substancia a accidens) a príčiny bytia.
V kozmológii sú od neho vymedzenia pohybu, priestoru, času a náuka o hylemorfizme.
V jeho psychológii je spojenie tela a duše spojením matérie a formy, teda pevnejšie a užšie ako u Platóna. Pre neho je duša duchovná a nesmrteľná. Aristotelov teizmus je prvým vedeckým teizmom. Nie vierou, ale rozumom prišiel na existenciu Prvého Bytia - Prvého Nehybného Hýbateľa, ktorý je bytosť osobná, bytosť s rozumom a vôľou.
V jeho politike sú rodina a štát spoločnosti prirodzené, smerujúce k blahu jednotlivcov.
Vo svojej filozofii žije Aristoteles takmer celý až podnes - najmä v neoscholastike.
A sú tu ešte dve antropologické školy: stoická a epikurejská. Ich ústredným problémom je etika.
Stoici vidia cieľ života v čnosti, žijú mravne a zomierajú bez strachu, hrdo, obyčajne vlastným zákrokom. Tak zomrel i slávny predstaviteľ Seneca aj Petronius, elegantiarum arbiter, aj ich zakladateľ Zeno z Kitia (334-262).
Epikurejci majú za cieľ blaženosť, rozkoš. Meno majú po svojom zakladateľovi, ktorý založil r. 310 školu v Nitilene. Medzi jeho poslucháčmi boli aj ženy. Ním hlásanú rozkoš jeho žiaci pochopili podľa svojho a zašli priďaleko.
Epikura charakterizujú takéto výroky: Ak ide o zabezpečenie si úplného kľudu v styku s ľuďmi (aj so ženami), je prirodzeným dobrom všetko, čím možno tento cieľ dosiahnuť.
- Privykni si ďalej veriť, že smrť sa nás netýka... veď zakiaľ sme tu my, nie je tu smrť; a keď príde smrť, nebudeme tu my. Teda ani živých sa smrť netýka, ani mŕtvych (Z listu Manoikeovi).
Zomrel na úplavicu r. 270 - Sicut vixit ita et "morixit"...
Spojením noetického a etického problému vznikla aj škola skeptická.
Zakladateľom skepticizmu je Pyrrhon z Elidy (360-270). Prišiel na to, že pre duševný pokoj je potrebné vzdať sa akéhokoľvek filozofovania. Mávol rukou teda nad všetkými doterajšími filozofickými snahami.
Je akýmsi upozornením, že je čas, aby filozofia prešla do nového obdobia a na nový základ, alebo aby sa na zdravom jadre starého základu začalo stavať odznova.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho 
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
 Odoslaný - 08 október 2007 : 21:41:03
|
IV.2. S T R E D O V E K
Pestovateľmi a predstaviteľmi stredovekej filozofie sú zo začiatku cirkevní otcovia, neskôr rehole a univerzity.
Stredoveké filozofovanie charakterizuje veľké úsilie po syntéze. Dávajú sa do súladu a do systému jednotlivé filozofické disciplíny a vytvára sa syntéza aj medzi filozofiou a ostatnými vedami, najmä však medzi filozofiou a teológiou.
Toto úsilie sa podarilo. Stredovek zanechal po sebe pevné filozofické sústavy, ktoré je ťažko načať.
OTCOVIA (Philosophia patristica)
Patristická filozofia je poznačená snahou dokázať, že medzi filozofiou (pravdou poznanou rozumom) a medzi vierou (pravdou zjavenou) nemôže byť rozpor. Je to teda hľadanie súladu, úsilie po syntéze filozofie s teológiou. Hlavným a dôstojným predstaviteľom tohto obdobia je:
Aurelius Augustinus. Narodil sa v Tagaste v Numídii v r. 354. Mladosť prežil búrlivo ako študent a ako učiteľ rétoriky v Kartágu, v Ríme a Miláne. Štúdium Platóna obrátilo jeho myseľ k veciam duchovným. Konvertoval a prijal krst ako 32-ročný. Zomrel ako biskup r. 430 v Hypone.
Jeho prvé spisy sú čisto filozofické. Neskoršie sú filozoficko-teologické. Podľa Grabmannovho výpočtu je všetkých 62. Hoci si Aristotela vysoko vážil, jednako dával prednosť jeho učiteľovi. Duchovnejší Platón mu viac vyhovoval pri výklade Písma. Ba miestami zisťuje istú myšlienkovú príbuznosť, a preto sa domnieva, že veľký Grék azda poznal Písmo na svojich cestách po Egypte a ostatnom Stredomorí. Augustín si filozofiu podelil na tri časti: logiku, fyziku, etiku (ens ideale, reale, morale).
Noetické problémy rieši tak, že Platónske idey umiestňuje do božieho rozumu.
V ontológii preberá Aristotelovu náuku o matérii a forme (hylemorfizmus).
Stvorený svet vrcholí v človeku, ktorý v sebe zahrňuje podstatné vlastnosti ostatného stvorenstva. Človek je mikrokozmos, ktorý spojuje hmotný svet s duchovným. Podľa neho je duša nehmotná podstata, prítomná v celom tele a v každej jeho čiastke.
"Boh je najvyššie a nemenné bytie. Je princípom každého bytia, poznania a pravidlo života. Nemožno ho definovať kladne. Určite vieme len to, čím nie je. Boh sa lepšie poznáva "nevedením". Boh stvoril svet zo svojej úplne slobodnej vôle, stvoril ho z ničoho a stále ho tvorí tým, že ho udržuje. Boh stvoril aj hmotu (prahmotu) so zárodkami všetkých vecí (rationes seminales), ktorých vývojom vzniká poriadok vo svete. Preto hmota nie je princípom zla a telo nie je duši väzením." (Josef Král: Filosofie starověká a středověká 70).
V etike postavil človeku za cieľ dosiahnutie a blažené požívanie Boha. Známa je jeho veta: Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, pokým nespočinie v Tebe...
Je prvým, čo začal so serióznejším riešením problému dobra a zla. Zlo nie je pôvodné bytie povedľa dobra. Je len obmedzením a nedostatkom dobra. Existuje teda len obmedzené dobro, nie však zlo. Príčinou zla je vôľa, ktorá sa od vyššieho obracia k nižšiemu... a zlo neruší poriadok a krásu vo vesmíre. Naopak, môže z neho povstať dobro a svetový celok vynikne tým lepšie; tak nejako ako obraz, na ktorom je čierna škvrna, tieň na pravom mieste, tak nejako ako krásna pieseň, ktorá sa skladá z protív. (Contrariorum oppositione saeculipulchritudo componitur.)
Na ilustráciu jeden citát z jeho Samohovorov. "Bože, ty si dal existenciu všetkému, čo samo od seba nemôže jestvovať a nedovolíš, aby prepadlo ničote, čo samo k nej smeruje. Svet, ktorého dokonalú krásu obdivujú naše oči, si stvoril z ničoho. Ty, ktorý nie si pôvodcom zla, dbáš, aby čo je zlé, nestalo sa horším... a malému počtu tých, čo sa obracajú k pravde, ukazuješ, že zlo nie je bytie. Aj keď má svet chyby, ty si ho stvoril dokonalý. V tvojom diele niet disonancie, pretože i to, čo je v ňom nedokonalé, harmonizuje s tým, čo je najdokonalejšie..." (Soli loquium L.L. cap. I)
Boethius . Bol po niekoľkých rokoch politickej kariéry uväznený a bez dokázania viny odsúdený na smrť. Vo väzení napísal známe dielo: Deconsolatione philosophiae libri quinque - Päť kníh útechy z filozofie.
Má veľký podiel na tvorení presnej filozofickej terminológie.
UČITELIA (Philosophia scholastica)
Scholastická filozofia má meno odtiaľ, že sa už nepestuje v súkromí, ale verejne a spoločne na školách, ktoré vtedy vznikajú na kláštorných, biskupských a panských dvoroch.
Niektoré z týchto škôl zásluhou učiteľských kapacít a bohatých panských základín sa preslávili prílivom žiactva aj zo zahraničia a dali základ pre vznik stredovekých univerzít.
Z univerzít tohto obdobia je najznámejšia parížska, oxfordská, pádovská a milánska.
Zásluhou scholastiky je, že vytvorila presné filozofické názvoslovie a pevnú syntézu filozofie s ostatnými vtedajšími vedami.
Prvým predstaviteľom dominikánskych škôl je Nemec: Albert Veľký.
Bol to človek, ktorému sa v šírke vzdelania zo súčasníkov nikto nevyrovnal. Venoval sa okrem filozofie aj botanike, chémii, fyzike a astronómii.
No ešte viac vynikol jeho žiak a hlavný predstaviteľ scholastickej a vôbec stredovekej filozofie: Tomáš z Aquina. Dobre zvládol výdobytky dovtedajšieho filozofovania a to svedčí o jeho šírke. Okrem toho premyslel každý problém detailne a to je zas dôkaz jeho hĺbky. Tomášova filozofia je odosobnená. Je to vrchol objektivity, presnosti, jasnosti a pevnosti filozofického myslenia.
Gravitoval viac k realistickému Aristotelovi ako k idealistickému Platónovi. Vo svojich dielach podal krásnu syntézu starovekej a stredovekej filozofickej špekulácie. Jednota jeho Summy je ešte aj dnes predmetom obdivu.
Narodil sa pri Neapoli na hrade Roccasecca v roku 1225. Prvé vzdelanie dostal na Monte Casine a ďalšie na univerzite v Neapoli. V roku 1243 vstúpil k dominikánom, kde pokračoval pod vedením Alberta Veľkého. Zomrel v roku 1274 na ceste do Lyonu, kde koncil potreboval jeho vedomosti.
V metafyzike preberá Aristotelov hylemorfizmus. Robí teda rozdiel medzi možnosťou a uskutočnením; medzi esenciou a existenciou. Keď ho aplikuje na Boha, vychádza mu, že Boh je najvyššia forma, forma bez látky, číry akt, uskutočnenie bez možnosti, absolútne Bytie, Bytie samo, v ktorom niet rozdielu medzi esenciou a existenciou.
Keď hylemorfizmus aplikuje na dušu, hovorí, že duša je podstatnou formou tela. Dušu tvorí Boh v okamihu, keď telo ako embryo vykonáva už svoje funkcie vegetatívne a senzitívne. Činnosť duše sa prejavuje predovšetkým poznávaním, ktoré začína zmyslovým vnímaním, obrazmi, predstavami. Z predstáv nazhromaždených v pamäti rozum abstrahuje ich pojmovú podstatu. Činný rozum abstrahuje a trpný ich poznáva. Tento činný a trpný rozum nie je - ako tvrdili arabskí filozofi - spoločný všetkým ľuďom. Náleží oddelene každému jednotlivcovi. Dôkazom toho je skutočnosť, že každý jednotlivec má svoje sebavedomie, a že ľudia nemajú rovnaké myšlienky.
Cieľom človeka je podľa neho blažené videnie Boha v posmrtnom živote. K tomuto cieľu sa človek dostáva objavovaním a zachovávaním zákona vpísaného do stvorenstva. U človeka je tento zákon vyjadrený jeho rozumnosťou.
Politické názory preberá tiež od Aristotela. Nepovažuje štát - ako otcovia - za nutné zlo, ale za prirodzenú a nutnú ustanovizeň na zachovanie a rozvoj ľudského blaha.
Z františkánskych filozofov treba spomenúť druhé knieža stredovekej scholastiky: Jána Duns Scota. O jeho živote vieme len veľmi málo. Keď vstúpil k františkánom, stal sa na oxfordskej univerzite poslucháčom Rogera Bacona a neskoršie na tej istej univerzite profesorom.
V jeho dielach cítiť vplyv empiricky ladeného Bacona. Mnoho sa popísalo o jeho sporoch s Tomášom, o ktorých najnovšie hovorí P. Minges, že nie sú tak veľké, ako myslel stredovek. Rozličnosť pochádza viac z metódy, ako z obsahu ich práce. Tomáš je špekulatívnejší; Scotus empirickejší. Tomáš kladie dôraz na rozum, Scotus na vôľu. Dobre citeľný rozdiel je medzi nimi v slohu. Scotus nie je ani zďaleka tak hladký a cibrený ako Tomáš. Pretože Scotus kritizoval všetkých svojich súčasníkov a proti každej nejasnosti v ich výpovediach opieral svoje "distinguo - rozlišujem", vyslúžil si prezývku "doctor subtilis" - punktičkár.
K františkánom patril aj Scotov učiteľ: Roger Bacon. Je bezpochyby najzaujímavejší zjav filozofického stredveku. Bol doma vo všetkých vedách, najmä v prírodných. Vyrobil si pušný prach a zostavil bicykel. Hovorí o automobiloch, ponorkách a o aeroplánoch, ako o snoch budúcnosti. Bol to nespokojný duch, ktorý sa nespratal ani do rámca rehoľnej disciplíny, ani do rámca scholastického vedeckého bádania.
Odsudzoval logickú malichernosť, argumentačné akrobacie. Radšej operoval empirickými faktami. Razil heslo: Všetko treba podrobiť skúsenosti (Opusmaius). Získal si zásluhy o rozvoj prírodných vied tým, že ich uviazal na empíriu, ktoré viac potrebovali pozorovanie prírody ako špekuláciu.
Treba v ňom vidieť most medzi filozofickým stredovekom a novovekom. Zomrel v roku 1292.
Priepasť medzi Aristotelovou a Platónovou náukou o všeobecných pojmoch prehĺbil ešte viac Scotov žiak: Viliam Occam. Tvrdil, že všeobecné pojmy nikde nejestvujú, ani mimo vecí, vo svete ideí, ako hovoril Platón, ani vo veciach, t.j. v rozume, ktorý ich abstrahuje z vecí, ako hovoril Aristoteles. Existujú len jednotliviny. Všeobecniny sú iba mená. Vzkriesil tým vlastne len starší blud Abelardov z doby predscholastickej, zvaný nominalizmus.
Upieral pápežovi akúkoľvek moc nad svetskými kniežatami, a preto sa zo strachu pred cirkevným súdom utiahol k Ľudovítovi Bavorskému s prosbou: "Ty ma chráň mečom, ja ťa budem perom." Zomrel v Mníchove v roku 1347.
Stredovek je veľmi bohatý na filozofov, ale ich mená tu nemožno ani zbežne uviesť, ak to má zostať krátky prehľad dejín filozofie.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 08 október 2007 : 22:39:53
|
IV.3. N O V O V E K
Jeho znakom je útek od stredovekej syntézy, trieštenie sa na rozličné filozofické smery. Filozofi sa nevedia zmestiť do pevných stredovekých filozofických sústav. Každý si tvorí svoju (subjektivizmus). Každý chce byť samostatný, nový, osobitný. Dosahuje sa to jednak tým, že sa pomocou pokročilých empirických vied rozvíjajú staré grécke omyly, alebo sa konštruujú celkom nové názory a sústavy.
Bacon Verulámsky, menom a myšlienkou príbuzný Rogerovi Baconovi. Obnovil starú Demokritovu náuku o atómoch. Ale jeho atómy sú už oživené.
Peter Gassendi vzkriesil Epikura s tým rozdielom, že nepripúšťal nekonečný priestor, vesmír a nekonečný počet atómov.
René Descartes je otcom modernej filozofie. Je to filozof, fyzik a matematik v jednej osobe. Narodil sa vo francúzskej La Haye r. 1596. Jeho otec bol členom parlamentnej rady. Výchovu dostal v jezuitskom konvikte v La Pléche. Jeho hlavné dielo je Discours sur la méthode. Tu rozoberá svoj noetický problém. Uvažuje nad tým, ako možno dôjsť k dokonalej istote.
Doštudoval na univerzite v Poitiers. Ako predstaviteľ novovekých filozofov pohrdol všetkými filozofmi a ich filozofiami. Nič sa mu nezdalo dosť isté, dosť pevné. Tvrdil, ak sa chce človek zbaviť neistoty a pochybnosti, musí najprv začať tým, že bude o všetkom pochybovať. Potom si nájde nejaký nový základ istoty a na tom postaví celé svoje myslenie. To je tzv. metodický skepticizmus.
Za základ novej istoty si Descartes volí fakt svojej vlastnej existencie. Aspoň to je isté, že existuje ten, ktorý o všetkom pochybuje. Dubito - ergo cogito; cogito - ergo sum. - Pochybujem, teda rozmýšľam; rozmýšľam, teda som.
Vo svojom filozofovaní dopustil sa viacerých omylov. Napríklad nesprávne definoval podstatu ako ens a se. Toho sa chytil holandský brusič skla: Baruch Spinoza.
Baruch Spinoza stvoril z toho panteizmus. Boh je ens a se. Teda podstata a Boh to je jedno. A Boh je len jeden, aj podstata je len jedna a je ňou Boh. Všetko, čo nie je Boh, je prípadok väziaci na jeho podstate.
Novovekú filozofiu reprezentuje aj lipský rodák: Wilhelm Leibnitz (1646-1716). Bol to posledný známy polyhistor. Po ňom už nikto zo vzdelancov nezvládol celú súčasnú vedu.
Mal dve veľké snahy. Zmieriť staršiu filozofiu s novovekou a protestantizmus s katolicizmom. Obe úsilia zostali bez úspechu.
Jeho hlavné dielo je Monadológia a Teodicea. Názov teodicea pochádza od neho. V Monadológii vysvetľuje vznik a vlastnosti vecí. Je to v podstate starý demokritovský atomizmus. Leibnitzove atómy sú však oživené, nehmotné, dynamické, všetky inej povahy a volajú sa monády.
Jeho filozofia je filozofia descartovského empirika v scholastickej formulácii.
Vrcholom novovekej filozofie, filozofie trieštenia a nespratného subjektivizmu je: Immanuel Kant (1724-1804), neprístupný, strnulý profesor, filozof zabodnutý na jeden bod, nevychádzajúci zo špekulácie, a preto ani z mesta. Celý život vraj nebol za hranicami svojho okresu.
Mal mnoho žiakov, v ktorých vedel vzbudiť záujem o vedu. Dvanásť rokov pracoval na svojej "Kritike čistého rozumu". V tomto diele podal jadro svojej filozofickej náuky.
Podľa neho nemôže empíria človeka doviesť k dokonalému poznaniu.
Je to, ako vidieť, čiastočná reakcia na novoveké zdôrazňovanie empírie. - Kvôli dokonalému poznaniu sa musí apriórny súd spájať vždy s aposteriórnym. Aposteriórny súd získavame zo skúseností. Apriórny z rozumu. Skúsenosť dáva matériu (látku), rozum dáva formu. A naše poznanie je až vtedy bezpečné, keď sa prázdna forma, ktorých máme v rozume dvanásť, spojí s matériou, ktorú dodá zmyslová skúsenosť.
Zmyslový svet možno len natoľko poznať, nakoľko možno naň prenášať rozumové formy - kategórie. A kategórie možno prenášať zas len na veci zmyslom prístupné.
Podľa Kanta nemožno poznať veci nadzmyslové - ako sú napríklad aj podstaty vecí, a preto metafyzika preňho nie je veda a metafyzické poznatky nie sú skutočnosti.
Kantova náuka vychovala dve skupiny filozofov: senzistov, podľa ktorých je skutočné len to, čoho sa môžem dotknúť zmyslami... a idealistov, ktorí hovoria, že poznanie vecí je závislé na rozumových formách - kategóriách. Na čo nezaložím rozumovú formu, to nepoznám. A čo nepoznám, o tom nemôžem tvrdiť, že existuje. Možno teda hovoriť len o existencii tých vecí, pre ktoré mám rozumové formy. Zovňajší svet je teda závislý na mojom rozume.
Ako druhú splodinu kantizmu máme tu dnes materializmus, ktorý vzniká jednak ako rozvíjanie senzizmu a jednak ako reakcia na Fichteho, Schelingov a Heglov idealizmus, ktorý títo prevzali od Kanta.
A kam sa pohne filozofia teraz?
Smerom k svojmu vrcholu - k novej syntéze - alebo bude padať ďalej v záchvate subjektivizmu zo stupňa na stupeň, trieštiť sa, rozbíjať a spôsobovať nesúlad a nezhody aj v iných životných oblastiach...?
Odpoveď na túto otázku dá nám budúcnosť.
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
