|
|
 Odoslaný - 06 september 2007 : 23:36:04
|
II.2. METAFYZIKA špeciálna - KOZMOLÓGIA
Vesmír sa podobná skôr veľkej myšlienke než ohromnému mechanizmu. (James Jeans)
Kozmológia má názov od gréckeho slova kozmos.
Znamená harmóniu, poriadok. Toto slovo je významovým opakom slova chaos.
Pretože človek odjakživa obdivoval poriadok a súlad vládnuci vo vesmíre, nazval i vesmír týmto menom.
Kozmológia je náuka o vesmíre. Presnejšie: náuka o bytí hmotnom, o telesách, nakoľko sú telesami. A to:
II.2.1. O ich vlastnostiach,
II.2.2. O ich prirodzenosti,
II.2.3. O ich pôvode a cieli.
II.2.1. O VLASTNOSTIACH TELIES
(De proprietatibus corporum)
Z vlastností telies si najviac pozornosti zaslúži kvantita, miesto, čas, činnosť a trpnosť.
Všimnime si ich jednotlivo.
K v a n t i t a
tvorí jednu z deviatich skupín, do ktorých Aristoteles zadelil prípadky. Nedá sa definovať, ale opisom možno o nej povedať, že je to, čím sa niečo nazýva veľkým alebo malým. Id, quo aliquid dicitur magnum vel parvum. Je to vlastnosť telesa, pre ktorú nie je iba v jednom, ale je rozložené tak, že jednotlivé jeho čiastky sú v rozličných častiach priestoru. Kvantita je v telese fundamentom ostatných vlastností, ako sú: deliteľnosť, nepreniknuteľnosť, tvrdosť, nehybnosť, príťažlivosť. Chýbali by, keby nebolo teleso rozložité (extensum), keby nemalo kvantitu.
Kvantita je dvojaká - súvislá (continua) a nesúvislá (discreta).
Kvantita súvislá
je taká, ktorej časti sú navzájom pospájané jedným spoločným pojivom a uzavreté v spoločnom ohraničení tak, že aj keď sú rozlíšené, predsa nie sú rozdelené. Tvoria jedno.
Príklad
Človek má nohy, ruky, hlavu. Tie sú odlíšené, ale nie oddelené; tvoria jeden celok.
Aristoteles o nej hovorí: Cuius extrema sunt unum - Ktorej okraje tvoria jedno.
Kvantita nesúvislá
Časti tejto kvantity nie sú ani navzájom pospájané spoločným pojivom, ani nie sú tak uzavreté spoločným ohraničením, že by tvorili jeden celok.
Príklad
Stádo oviec, kŕdeľ husí...
Čiastky tejto kvantity sú nielen rozlíšené, ale aj rozdelené. Je to vlastne viac súvislých kvantít spolu. Súvislej kvantite je priliehavejší slovenský výraz rozmernosť; nesúvislej výraz koľkosť.
Rozmernosť má na rozdiel od koľkosti deliteľnosť do nekonečna. Každú rozmernosť možno deliť na polovicu, jej polovicu zas na polovicu atď.
Časť, ktorá vznikla rozdelením, musí mať kvantitu - v tomto prípade polovičnú ako tá, z ktorej vznikla. Nikdy nemožno dôjsť k časti, ktorá by bola nedeliteľná. Toto tvrdenie podopierame skutočnosťou a nasledujúcou úvahou: Najmenšie čiastky rozmernosti sú buď rozložité (extensae) alebo nerozložité. Ak sú rozložité, je jasné, že sú i ďalej deliteľné. Ak sú nerozložité, nikdy nemôžu utvoriť rozložité teleso. Nemo dat quod non habet. - Nikto nedá, čo sám nemá. Skúsenosť ukazuje, že telesá sú rozložité, že majú kvantitu. Telesá aj ich čiastky sú také. A keď sú rozložité, sú i deliteľné.
Rozmernosť znamená vždy jedno. Koľkosť vždy počet. Počet konkrétny - dva kone, šesť stromov... alebo počet abstraktný - holé čísla: 2, 6, ...
Niektorí filozofi, ako Descartes a Palmieri stotožňujú kvantitu s podstatou. Proti ich tvrdeniu staviame skúsenosť a zdravý rozum.
Keby bola kvantita podstatou telies, musela by byť rovnaká kvantita tam, kde je rovnaká podstata a rovnaká podstata, kde je rovnaká kvantita. Skutočnosť je však iná. Máme napríklad jeden priestorový meter železa, jeden priestorový meter dreva, vody, atď. Kvantita je u všetkých rovnaká, podstata je rozdielna. To znamená, že podstata a kvantita nie je jedno a to isté. Nuž a ak kvantita nie je podstatou, nemôže byť iným, než prípadkom. A z toho záver:
Quantitas est accidens realiter distinctum a substantia corporea; Kvantita je prípadok reálne rozlíšený od hmotnej podstaty. Zmenši kus zlata, zmenšil si kvantitu, prípadok. Podstata zostáva. Zlato zostáva zlatom, či je ho kus alebo len kúsok.
Kvantita spôsobuje, že je teleso deliteľné, že ho možno hmatať, vidieť a že môže byť na určitom mieste.
M i e s t o - locus
Podľa Aristotela je to prvé nehybné ohraničenie obsahu. Terminus continentis immobilis primus.
- Terminus - ohraničenie : Miesto je - ak si vezmeme na pomoc predstavivosť, niečo také ako krabica, v ktorej je teleso. To, čím sa krabica dotýka telesa, je terminus - ohraničenie.
- Continentis - obsah - je to, čo krabica ohraničuje; je to, čoho sa dotýka terminus.
- Immobilis - nehybné : Miesto je samo v sebe nehybné. Hýbe sa len vtedy, keď sa hýbe teleso.
- Primus - prvý Toto slovo vysvetľuje, že ohraničenie je tu bezprostredné, také, ktoré sa telesa dotýka priamo.
S pojmom miesta úzko súvisí pojem priestoru - spatium.
P r i e s t o r - spatium
Pod týmto slovom rozumieme akúsi rozložitosť do hĺbky, dĺžky a šírky, schopnú prijať telesá.
Je to komplex všetkých miest - myslená nádrž, schopná do seba prijať všetky telesá, skutočné i možné.
Epikur pokladá priestor vo svojom liste Herodotovi (Viď O prírode I.) za reálne bytie. Aj Descartes, ktorý stotožňuje kvantitu s podstatou, myslí, že priestor je skutočným bytím, lebo má rozmery.
Starý Demokritos mieni opačne. Podľa neho existujú len atómy a Nič. - Nesúcno, neskutočný priestor, v ktorom sa atómy pohybujú, Toto Nesúcno, toto Nič je podľa neho nekonečné. (Viď Simplicius: Physica 28, 15)
My proti týmto staviame tézu: Priestor nie je reálne bytie. Je to len bytie myslené (ens rationis) attamen cum fundamento in re - ale so základom vo veci...
Priestor ako reálne bytie je kontradiktorný. Musel by byť nekonečný. Lenže rozložité konečné čiastky, ktoré sú v ňom, nám nikdy nemôžu utvoriť nekonečno. Je to teda len ens rationis (bytie pomyselné), ale základ má v skutočnosti. Vysvetlíme si to takto:
Každá vec, každé teleso má tri rozmery. Keď ich predĺžime do nekonečna, dostaneme pojem priestoru. Odvodili sme teda pojem priestoru od skutočných rozmerných vecí, v ktorých má toto pomyselné bytie svoj základ. Preto hovoríme: Cum fundamento in re.
Keď telesá menia miesto, hovoríme o nich, že sú v pohybe.
P o h y b - motus
Keď Aritsoteles stanovil výmer pre pohyb, zaiste nebral ohľad na najslabšieho žiaka v triede: Actus entis in potentia in quantum est in potentia. - Uskutočnenie bytia v možnosti, nakoľko je toto v možnosti.
Vyzerá to ako hlavolam. Povieme, že tento výmer je všeobecný, že platí nielen pre miestny pohyb, ale pre akúkoľvek zmenu, aj pre prechod z podstaty do podstaty, z akcidentu do akcidentu. A objasníme si to príkladom.
Ale najprv toto: Každý pohyb má štyri ustanovujúce prvky: podmet, ktorý sa mení; tvar, forma, ktorú predmet nadobúda alebo stráca; bod, pri ktorom sa zmena začína (terminus a quo), a bod, ktorý sa pohybom dosahuje (terminus ad quem).
Teraz príklad:
Predstavme si teleso, ktoré sa pohybuje z bodu A do bodu B. - V bode A sa ešte nepohybuje; tu je pohyb ešte len in potentia - v možnosti. Aby sa pohybovalo smerom k bodu B, musí z tejto potencie vyjsť. A to vyjdenie z potencie je určité uskutočnenie, nejaký actus, ale actus nedokonalý, lebo teleso ešte nedosiahlo bod B. - Teda je to actus entis in potentia, t.j. v možnosti dosiahnuť bod B. A to, inquantum in potentia, znamená, nakoľko bod B ešte nedosiahol, ale je len v možnosti dosiahnuť ho.
Eleatská škola, ale najmä Parmenidov žiak Zenon dokazoval, že pohyb v skutočnosti neexistuje. Dokazoval to takýmito divnými argumentáciami:
Ak chce rýchlonohý Achilles dohoniť korytnačku, musí najprv prísť do polovice dráhy, ktorá je medzi nimi. Aby však prišiel do polovice, musí prísť do polovice tejto polovice, a tak donekonečna. Achilles teda nikdy nedohoní korytnačku a pohyb nejestvuje.
Druhý Zenonov dôkaz: Vystrelený šíp prechádza jednotlivými bodmi svojej dráhy. Ak je v danom okamihu na určitom mieste, tak sa nepohybuje. Ak na určitom mieste nie je, tiež sa nepohybuje. Teda vystrelený šíp sa vôbec nepohybuje. Taliani by na to povedali: Non é vero, ma ben trovato; Pravda to nie je, ale je to dobre vymyslené.
Od pojmu pohybu nie je ďaleko k pojmu trpnosti a činnosti. Teleso, ktoré pohybuje, je v činnosti, je činné; to, ktoré je pohybované, je trpné.
Č i n n o s ť - actio je dvojaká: imanentná a predchádzajúca
(immanens et transiens).
Imanentná činnosť je tá, ktorá od podmetu vychádza a v ňom i končí. Také je napríklad chcenie a poznávanie. Predchádzajúca činnosť vychádza z podmetu a prechádza na predmet, na niečo, čo je mimo.
Príklad
Sochár kreše sochu.
Predchádzajúca činnosť (actio transiens) sa prenáša z podmetu na predmet kontaktom fyzickým alebo dynamickým. Fyzický kontakt je hocijaký hmotný prostriedok (môže to byť aj remeň), ktorým podmet (otec) prenáša činnosť na predmet (syna).
Dynamický kontakt je pôsobenie pomocou neviditeľnej sily, napríklad hypnotickej. Volá sa aj kontakt virtuálny.
Na otázku, či je možná činnosť in distans - na diaľku, bez akéhokoľvek kontaktu, sa jednoznačne odpovedá: N i e.
Č a s - tempus
Čo je čas?
Ak ho berieme ako čistý jav - hovorí Gioberti - nie je ťažko pochopiť ho, ale ak sa mu privlastní nominálna hodnota, je nevysvetliteľný, až absurdný.
Aj Augustín sa vo svojich Vyznaniach priznáva: Viem, čo je čas, zakiaľ sa ma na to nikto nepýta.
Ak to však mám niekomu vysvetliť, som vedľa.
Aj keď nie mnoho, ale niečo predsa len možno o tomto predmete povedať. Keď iné nie, aspoň to, čo povedal starý Aristoteles: Numerus motus secundum prius et posterius. Čas je počet pohybov, braný podľa toho, čo je na ňom prvšie a čo je na ňom neskoršie, čiže meranie postupného pohybu.
Isté je len to, že čas má niečo spoločné s pohybom, že je to nejaký jeho prípadok a že sa dá merať.
Na meranie času je potrebný taký stály a rovnomerný pohyb, ktorý možno deliť na stále časti. Takýmto pohybom je aj pohyb našej Zeme okolo jej osi a okolo Slnka. Preto si tento berieme za podklad merania času.
Na otázku, či by sme mohli pojem času mať, keby nebolo rovnomerného pohybu, je odpoveď: Pojem o čase by sme síce mali, ale nevedeli by sme ho merať.
Rozoznávame trojaký čas:
Psychologický čas
- subjektívny stav človeka, ktorým vníma isté zmeny. Uvedomuje si nejakú udalosť ako krátku alebo dlhú. Príjemné udalosti mu plynú rýchlejšie, nepríjemné pomalšie. Pre šťastných je celý život príliš krátky, - hovorí Lucián, - pre nešťastných aj jediná noc je ako večnosť.
Objektívny čas
- je ten, ktorý sa udáva hodinami, dňami a rokmi bez ohľadu na to, či nám subjektívne plynie rýchle alebo pomaly.
Absolútny čas
- je čas chápany neobmedzene, bez začiatku a bez konca...
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho 
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
 Odoslaný - 10 september 2007 : 21:00:29
|
II.2.2. O PRIRODZENOSTI TELIES
(De natura corporum)
Odjakživa sa ľudia zvedavo vypytovali, prečo je tá alebo oná vec taká a nie inakšia. Čo spôsobuje vzájomnú odlišnosť telies, čo tvorí ich prirodzenosť, ich esenciu.
Vysvetľujúcich mienok bolo viac ako dosť. Z nich si osobitnú zmienku zaslúži atomizmus, dynamizmus a Aristotelov hylemorfizmus.
Atomizmus
Jeho pôvodcom je Demokritos z Abdery. Jadrom tejto náuky je tvrdenie, že nič neexistuje okrem atómov, pohybujúcich sa v priestore. Atóm je grécky termín a znamená nedeliteľný. Dosiaľ sme pod týmto slovom rozumeli najmenšiu hmotnú čiastočku, ktorú už nemožno ani fyzicky ani chemicky ďalej deliť. Podľa Demokrita sa ich počet rovná nekonečnu. Akosť je u všetkých rovnaká; líšia sa len veľkosťou, tvarom a váhou. Od večnosti pršia nekonečným priestorom jedným smerom. Ťažšie padajú rýchlejšie a narážajú pritom na ľahšie. Tým sa obidvoje dostávajú do pohybu rotačného i priamočiareho, horizontálneho i vertikálneho. Tento pohyb je príčinou viditeľného sveta. Rozličnosť vecí pochádza z rozličnosti, počtu, veľkosti, tvaru a spôsobu spojenia jednotlivých atómov.
Takto vysvetľoval prirodzenosť hmotných vecí Demokritos z Abdery.
Obdobne učil aj Epikur (List Herodotovi 40-46) a rímsky básnik Lukretius Carus (De natura rerum libri sex).
Aj v novšej dobe mala táto teória svojich stúpencov (Bacon, Cassendi), ale týchto dejiny filozofie, na rozdiel od starých, nazývajú atomistami umiernenými, lebo okrem miestneho, zvonku prijatého pohybu, priznávajú i vnútorné sily a osobitné vlastnosti každého atómu.
Poznámka
Treba rozlišovať atomizmus filozofický od fyzikálneho - od atómovej teórie. Podľa tejto sa fyzicky nedeliteľné čiastočky delia na chemicky nedeliteľné atómy, ktoré najmodernejšia technika usilovne rozbíja na elektróny, neutróny, protóny a pozitróny..., aby potom vo forme atómových bômb mohla ľuďom rozbíjať okná, domy, lebky...
Proti atómovej teórii "philosophia perennis" nič nenamieta. Ale proti filozofickému atomizmu stavia nasledujúcu tézu: Atomismus philosophicus - sive rigidus sive moderatus - reiciendus est. - Atomizmus filozofický, či už vyhranený alebo umiernený, je neprijateľný. Dôvod: ak všetky veci, čo existujú v prírode, vznikajú a dostávajú svoje špecifické vlastnosti účinkom náhodného stretania a vzájomného narážania atómov, nemožno vysvetliť vznik a osobitné vlastnosti takých vecí, ktoré vznikli umele, zásahom ľudskej ruky.
Najvyšším božstvom pre atomistu je náhoda. Je to však božstvo krajne nemohúce, keď ide o vytvorenie takých vecí, ako je napríklad náš písací stroj, rádiový alebo televízny prijímač. Podľa Bernisovej slovnej definície je náhoda slovo, ktoré vynašla nevedomosť a podľa Voltairovej vecnej definície je to neznáma príčina známeho účinku.
Tak isto zostávajú pre atomistu nevysvetliteľnými v nerastnej, rastlinnej a živočíšnej ríši rody a druhy so stálymi vlastnosťami.
Dynamizmus
Tak sa volá teória niektorých filozofov, ktorí chcú vznik a prirodzené vlastnosti telies vysvetľovať pôsobením jednoduchých bezrozmerných síl (dynamos).
Otcom a predstaviteľom tejto teórie je Leibnitz, dvorný poradca a bibliotekár v Hannoveri (1646-1716). Spomínané jednoduché sily nazval Monádami a náuku o nich monádológiou. Monády sa majú od atómu líšiť tým, že nemajú veľkosť, ktorú atóm, akýkoľvek malý - vždy má.
Činnosť monád je imanentná. Nepôsobia navonok, ale tým, že samy seba pretvárajú, dávajú vznik a špecifické vlastnosti telesám.
Leibnitzovu náuku prevzal a rozvíjal jezuita Boskovič, ktorý žil v rokoch 1711-1787. Tento vyzbrojil monády dvojakou silou: príťažlivou a odpudivou. Jedna ich vzájomne približuje a druhá udržuje navzájom v určitej vzdialenosti. Súčinnosťou oboch síl vzniká rozsah telies, ktorý však podľa Boskoviča nie je skutočný, ale iba zdanlivý.
Dynamizmus je práve tak neprijateľný ako atomizmus. Monády bez kvantity nemôžu utvoriť rozmerné teleso: 0 + 0 + 0 = 0.
Hylemorfizmus
Od gréckeho slova hylé (hmota, matéria) a morfé (tvar, forma).
Hylemorfizmus je filozofická náuka, ktorá vysvetľuje prirodzenosť hmotných vecí pomocou matérie a formy. Od Aristotela ju prevzal stredovek a je ešte aj dnes uspokojivou teóriou pre vysvetlenie podstaty hmotných vecí vo filozofii perennis.
Uspokojivejšie, ako ostatné spomínané teórie, vysvetľuje zmyslami pozorovanú skutočnosť a neprieči sa ani najnovším prírodovedeckým výskumom. Ba vrhá do každého vedeckého snaženia hojné prúdy pomocného svetla.
Aby sme ľahšie pochopili, čo je matéria (látka) a čo forma (tvar), pomôžeme si názorne.
Prenesiem fľašu bieleho vína z pivnice na stôl. Spôsobil som tým plytkú prípadkovú zmenu - zmenu miesta.
Víno sfarbím na červeno. - Ďalšia plytká zmena - zmena farby. V hĺbke, vo svojej podstate zostáva vec zatiaľ nezmenená. Víno ako víno.
Potom nechám fľašu načas otvorenú a víno sa zmení na ocot. Tu sa udiala zmena v hĺbke podstaty. Víno a ocot sú dve rozdielne substancie. Líšia sa aj vnútorne, nielen vonkajšími prípadkami.
Pozoroval som však, že pri tejto zmene zostala nádoba stále plná. To, čo v nej bolo, nezašlo do úplnej ničoty, keď sem nastupovalo to nové (ocot miesto vína). To, čo pri každej zmene, i pri hlbokej, podstatnej, zostáva, čo je akýmsi spoločným základom všetkých hmotných vecí, je matéria prima - prvá látka. To, čo sa mení a robí každú vec tým, čím je (ocot octom, víno vínom), je forma substantialis, podstatná forma.
Prvá látka a podstatná forma sú dve neúplné podstaty - nemôže jedna bez druhej existovať. Ich jestvovanie je podmienené ich spojením. A ich spojenie podmieňuje vo svojom bytí a vo svojich vlastnostiach všetky telesá.
Preto, že sú tieto pojmy vo filozofii veľmi dôležité, všimneme si ich bližšie a pousilujeme sa poznať ich aj z ich vzájomného vzťahu.
Matéria prima je čírou potenciou, čírou možnosťou. Podstatná forma je zas uskutočnením tejto možnosti. Matéria prima je teda možnosť každej veci, kým substanciálna forma je jej uskutočnením.
Prvá látka je látka bez podstatnej formy, a preto nie je taká ani inakšia; je beztvárna, a preto nepoznateľná.
V hmotných veciach prvá látka ani nevzniká ani nezaniká. Ak niečo zaniká (napríklad drevo spálením na popol), tak zaniká len forma (v tomto prípade podstatná forma dreva).
V každom vzniku a zániku, t.j. v každej podstatnej zmene je niečo, nejaký podmet, ktorá prechádza od termínu a quo do termínu ad quem. Keby tohto podmetu nebolo, nemohlo by z termínu do termínu nič prechádzať a zmena by bola nemožná. Tým prechádzajúcim podmetom je prvá látka, termínami sú podstatné formy, ktorých je toľko, koľko je vecí podstatne rozlíšených.
Prvá látka je prvkom determinovaným, forma substanciálna prvkom determinujúcim. Prvá látka je jedna vo všetkých telesách - nie numericky, ale špecificky. Je podkladom rozsažnosti telies: sama nie je kvantom, ale je dôvodom (ratio), prečo telesá majú svoju rozmernosť.
Povedali sme už, že esencia je to, čo vec robí vecou a odlišuje ju od ostatných. tu sa dozvedáme, že vec vzniká a nadobúda svoju odlišnosť od iných hmotných vecí zmenou podstatnej formy a prichádzame k záveru, ktorý philosophia perennis berie ako axiomu: Forma dáva veciam bytie - Forma dat esse rei. Sed forma dat etiam agere rei - Forma dáva veciam aj pôsobenie. Dáva teda aj esenciu aj vlastnosti aj činnosti z esencie vyplývajúce. Toto sa vyjadruje obyčajnou vetou: Unumquodque ens agit secundum suam formam. - Každé bytie koná podľa svojej formy. Stručnejšie sa to povie: Operari sequitur esse. Aké bytie, taká činnosť. To by bola teda v krátkosti náuka hyleformizmu.
Presvedčme sa, či sa jej možno pridŕžať ešte aj v našom storočí, keď atómová fyzika už tak mnoho povedala o prirodzenosti telies, opierajúc svoje tvrdenie nielen o rozumovú úvahu, ale aj o zmyslovú skúsenosť.
Atóm, ktorý je nositeľom vlastnosti každého prvku (železo, sodík, kyslík), sa skladá z pevného jadra a z pohyblivého elektrónového obalu. Jadro je veľmi tvrdé a ťažké. Podľa odhadov by kubický centimeter jadernej hmoty vážil asi 120 miliónov ton. Je zložené z elektricky neutrálnych neutrónov a z kladne nabitých protónov. - V atómovom jadre toho istého chemického prvku je rovnaký počet protónov. Všetky čiastky jadernej hmoty (protóny a neutróny) sú navzájom držané zvláštnymi príťažlivými silami, ktoré sú tak intenzívne, že prekonávajú aj pôsobenie odpudivých síl medzi rovnako nabitými protónmi.
Okolo jadra obiehajú záporne nabité a nepomerne drobné elektróny. Tieto sú pri všetkých chemických prvkoch rovnaké, ale v každom prvku v inom počte. Elektróny sa pohybujú úžasnou rýchlosťou okolo jadra v rozličných smeroch a utvárajú tým jaderný obal. Pozoruhodné je, že každý elektrón má svoju vlastnú kruhovú, takzvanú prípustnú dráhu. Elektróny so silnejším nábojom sú od jadra vzdialenejšie; so slabším bližšie.
Prvky sa líšia navzájom tým, že každý má v jadre iný počet kladných nábojov (protóny) a iný počet záporných nábojov v jadernom obale (elektróny).
Ďalším dôvodom odlišnosti chemických prvkov je usporiadanie k atómu patriacich elektrónov na prípustných dráhach a intenzita ich energie.
Atómom všetkých chemických prvkov je spoločná hmota v jadre a v elektrónovom obale. Elektróny, neutróny a protóny nájdeme vo všetkých prvkoch. A tieto sú hmotné.
Odlišný je počet elektrónov a protónov, ktorý je u každého prvku iný. Odlišné je i usporiadanie elektrónov na kruhových, prípustných dráhach. Len pozmenením toho, čo majú atómy dvoch prvkov odlišné, sa menia ich podstatné vlastnosti.
Záver : To, čo je všetkým prvkom spoločné, čo je v nich trpné, formovateľné, hmotné, to, z čoho sú vytvorené, je matéria, látka.
To, čo je odlišné, každému prvku vlastné, čo je vnútorným organizačným princípom, čo je príčinou toho, že sa prvok chová tak alebo onak, čo je zdrojom jeho podstatných vlastností a čo je pritom nehmotné, je forma, tvar.
Z toho, čo sme povedali, vidieť, ako sa Aristotelova náuka o látke a tvare pekne zhoduje s tým, čo súčasná fyzika objavuje experimentálnou cestou vo svete atómov.
Hylemorfizmus teda zostáva i po tisícročiach uspokojivým vysvetlením prirodzenosti hmotných telies.
Netreba pritom zabúdať, že i elektrón, protón a iné prvočastice majú svoju matériu a formu. Nejde tu ostatne o hľadanie základných častíc hmotných telies, ale o určenie metafyzických princípov, ktorými možno vysvetliť prirodzenosť, podstatnú rozdielnosť a podstatné zmeny hmotných vecí.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 18 september 2007 : 21:53:00
|
II.2.3. O PÔVODE A KONCI TELIES
(De origine et fine corporum)
Mal hmotný svet začiatok?
Ak áno, kedy a ako vznikol?
A bude mať i koniec?
Aký?
Alebo je vo svojom trvaní neobmedzený?
To sú otázky, ktoré zaťažkávali mysle ľudí všetkých čias.
Dávali si ich filozofi na brehoch Gangesu, Nílu i v krásnej Helade.
Ani my ich dnes ešte nemôžeme obísť.
Naliehajú na ľudskú myseľ a vynucujú si odpovede. A tie sú naozaj pestré. Kvôli prehľadnosti si ich zhrnieme do troch skupín: Prvá skupina názorov na vznik hmotného sveta sa volá dualizmus, druhá materializmus a tretia kreacionizmus.
Dualizmus
je miešanina mytológie a filozofickej špekulácie. Dualisti tvrdia, že svet je večný tak ako Boh. Popierajú tým vznik hmotného sveta v čase. Medzi nich patrí aj Platón aj Aristoteles.
Podľa Platóna Boh rozkázal vybudovať svet Demiurgovi. Ten poslúchol a vytvoril ho z hmoty existujúcej od večnosti. Vplyv mytológie je tu zrejmý.
Aristoteles postupuje tu síce čisto filozoficky, ale nedostáva sa omnoho ďalej... Podľa neho hmota nemohla vzniknúť. Musela už byť, lebo je, ako on hovorí, podmienkou každého vzniku a zániku, je potencialitou všetkých hmotných bytí. Čokoľvek vzniká, vzniká z hmoty. Keby ona sama mala vzniknúť, predpokladala by inú hmotu - ako svoje východisko. Teda: Nevznikla; bola od večnosti.
Dualisti pokladajú hmotu za jeden z dvoch (duo, dve, dualizmus) večných princípov vzniku hmotného sveta.
Materializmus
Tvrdením o večnosti hmoty sa materializmus podobá dualizmu. Líši sa od neho tým, že nie je dualistický, ale monistický (monos - jeden). Pripúšťa len jediný večný princíp, pôsobiaci pri vzniku hmotného sveta - hmotu. Duchovný princíp vypúšťa a popiera. Podľa tejto teórie niet Boha ani akéhokoľvek ducha. Je len hmota a všetko, čo tu je, vzniklo rozpadom alebo zhlukovaním atómov.
Dualizmus ako svetonázor je odbavený. Materializmus žije v najrozličnejších podobách podnes, ba podáva sa kde-tu i z katedier.
Pozrime sa bližšie na tvrdenie o večnosti hmoty.
Že matéria prima mohla byť od večnosti, to i my pripúšťame. Rozumie sa, pod podmienkou, že sa pokladá za holú potencialitu. Ak materialisti hovoria o večnosti hmoty a nemyslia pritom na matériu primu ako na potencionalitu, ale ako na hmotu nejako i keď neurčito sformovanú - (materia secunda), stávajú sa našimi oponentmi.
Ak je hmota od večnosti, museli v nej byť sily aktuálne pôsobiace. Ak boli spútané, potom muselo tu byť niečo, čo ich uviedlo do činnosti. Ak nespútané, pôsobili od večnosti. Ale potom vôbec nemožno vysvetliť vlastnosti telies, ako je napríklad inercia (zotrvačnosť), rozdielnosť protichodných pohybov, no najmä nie nepretržitosť vývoja, na ktorom si materialisti práve toľko zakladajú.
A čo nám o tom povie empirická veda? - Viďme.
Tým, že Laoisier vyslovil svoj zákon o zachovaní hmoty: Nič sa nestráca, nič sa netvorí; všetko sa premieňa... priviedol niektorých na myšlienku dokázať jeho platnosť nielen v oblasti hmoty, ale aj v oblasti energie.
A skutočne, pokusy heilbronského lekára Roberta Meyera (1842) a Angličana Jaulea (1843) boli v tomto smere značným úspechom. Ukázalo sa, že každá mechanická práca mení sa na teplo a teplo zas na mechanickú prácu. (Trením dvoch telies vzniká teplo a s teplom zas vzniká rozpínanie telies.)
Ich pokusy ďalej potvrdili, že mechanická práca spôsobí práve také množstvo tepla, aké by bolo potrebné na jej vykonanie. A kedykoľvek sa mechanická práca mení na teplo a teplo na mechanickú prácu, kvantum tepla a kvantum práce zostáva vždy stálou veličinou.
Keď berlínsky fyzik E. Helmholz zhrnul tieto výsledky a vyjadril ich takzvanou prvou termodynamickou vetou, zdalo sa, že večnosť vesmíru, večnosť matérie je tým potvrdená. Nič nového nevzniká a nič sa nestráca. Vesmír je neustály, večný kolobeh hmoty a energie.
Ale za prvou termodynamickou vetou prišla druhá. Vyslovil ju R. Clausius. Podľa tejto môže tepelná energia prechádzať v pohybovú len zatiaľ, kým sú rozdiely v teplote telies, kým je tu tepelný spád, a potom aj ním spôsobovaný pohyb.
Pri podobných procesoch sa však isté kvantum tepla rozptýli do okolia. Tým rozptýlením sa umenší tepelný spád a potom aj ním spôsobovaný pohyb.
Ak druhú dynamickú vetu aplikujeme na vesmír, musí raz nutne dôjsť k tomu, že sa všetka pohybová energia zmení v ňom na tepelnú a tá sa rozptýli a vyrovná na bod absolútnej teploty: -273 °C. Vyrovnaním teploty bude znemožnený akýkoľvek pohyb a nastane tepelná smrť vesmíru - entrópia. (R. Clausius: Abhandlung über die mechanische Warmtheorie.) Je tu však jeden háčik. - A nie malý.
Clausiova poučka platí len pre uzavretú sústavu, t.j. ktorá nemá energetickú výmenu s okolím.
Je takouto sústavou i vesmír? - Ťažko povedať - Áno, ale ešte ťažšie - Nie.
Ak je vesmír uzavretá sústava, ak je konečný, zákon o entrópii platí aj o ňom.
Einstein súdi, že vzhľadom k závislosti priestoru na rozložení látky, je vesmír zakrivený do seba, že je teda uzavretý, priestorovo konečný, aj keď pritom nemá nikde hranice. Podobné niečo vyjadril už Pascal slovami: "Vesmír je guľa, ktorej stred je všade a obvod nikde." (B. Harti: Fotografie pre Aristotela, 106.)
Dnes sa fyzika i filozofia všeobecne kloní na podklade euklidovskej geometrie k názoru, že vesmír je do seba zakrivený a teda konečný.
Ak je tak, náš dôkaz proti večnosti hmoty bude vyzerať takto: Keby bol svet večný, to by znamenalo, že entrópia energie je už v platnosti dobu nekonečne dlhú, musela by už byť celkom rozptýlená. Pretože sa to dosiaľ nestalo, je zrejmé, že si musíme v minulosti myslieť určitý bod, určitý okamih, v ktorom entrópia vošla do platnosti, t.j. okamih, v ktorom hmotný svet vznikol. - Teda nie je večný.
Vážnejšou námietkou proti večnosti vesmíru je teória o jeho rozpínaní.
V prvej štvrtine nášho storočia ohlásila hvezdáreň Flagstaft a Mount Wilson zaujímavé pozorovanie. Vesmírne hmloviny - galaxie - obsahujúce aj sto miliárd hviezd, vysielajú k nám vesmírne lúče, podobné slnečným. Keď ich pustíme cez hranol, rozložia sa nám na slnečné teplo a utvoria dúhovú stupnicu od fialovej po červenú. Farebná stupnica je prerušovaná rozlične širokými a rozlične hustými tmavými čiarami. Lenže na rozdiel od slnečného spektra má spektrum hmlovín tmavé čiary viac posunuté k červenému svetlu. Tomu sa povie červený posun.
Vysvetlenie tohoto rozdielu nájdeme hocikde na ulici. Ak popri nás prebehne úrazové auto, zbadáme, že tón jeho húkačky vzďaľovaním sa rapídne klesne. Auto rozdvojilo prúd zvukových vĺn, čím sa zmenšil ich počet.
Tak je to aj so svetelnými vlnami. Táto skutočnosť je vyjadrená Dopplerovým princípom.
Americký hvezdár Edwin Powel Hubble urobil z toho všetkého r. 1929 takýto záver: Keďže sa pri pozorovaní červený posun galaktického svetla stále zväčšuje, znamená to, že sa hmloviny od nás vzďaľujú a to smerom presne opačným než je smer papršlekov, ktoré k nám vysielajú. Vzďaľujú sa rýchlosťou, ktorá je priamoúmerná ich vzdialenosti (to je takzvaný zákon Hubbleho: v-H-r, kde v je rýchlosť, r vzdialenosť a H tzv. Hubbleho konštanta).
Poznámka
"Táto priama úmernosť je veľmi dôležitá z hľadiska extrapolácie tohoto javu rozpínania poznateľnej časti vesmíru na vesmír ako celok" (J. Stohl).
Hviezdne svety sa teda navzájom vzďaľujú. Vesmír sa rozťahuje, zväčšuje svoj objem a zrieďuje svoj obsah.
Ak sa vraciame späť do minulosti, dospievame k rozmerom postupne menším a menším, až sme nútení zastaviť sa v istom okamihu, v ktorom sa polomer vesmíru rovná nule. Podľa astronomického odhadu je to asi desať miliárd rokov. A to je ten časový bod, ten predpokladaný okamih, v ktorom vesmír vznikol...
Vesmír mal teda časový počiatok a nie je večný. Ak sa má z toho hľadiska udržať koncepcia večného a nekonečného vesmíru, treba dosť násilne predpokladať, že rozpínanie nemalo dnešný charakter v minulosti a že ho nebude mať ani v budúcnosti. Lebo tento predpoklad, ktorý vlastne znamená odmietnutie priamej úmernosti medzi vzdialenosťami a rýchlosťami galaxií, zatiaľ nepotvrdili ešte žiadne pozorovania. (J. Stohl)
A súčasná astronómia kladie ešte jeden veľký otáznik za tvrdeniami o večnosti vesmíru.
Hviezdne asociácie, ktoré objavil r. 1949 ruský astronóm Ambarcumjan, dokazujú, že hviezdy vznikajú i v súčasnej dobe. A to z medzihviezdnej plyno-prachovej hmoty, známej z pozorovaní, o ktorej sa odôvodnene predpokladá, že bola pôvodne čistým vodíkom.
Nové hviezdy sa potom vyvíjajú a starnú. Deje sa to termonukleárnymi reakciami (podobnými tým, čo prebiehajú vo vodíkových bombách pri výbuchu). Pri takýchto reakciách sa premieňa najľahší prvok vodík na ťažšie hélium a postupne na ešte ťažšie prvky. Hviezda sa tak vyčerpaním zásob ľahkých prvkov mení na superhustú hviezdu - bieleho trpaslíka, a to je podľa dnešných poznatkov zakončenie jej vývoja.
Pri premene ľahších prvkov na ťažšie uvoľňuje hviezda množstvo energie, ktorou žiari.
Pri žiarení stráca aj časť svojej látky, ktorou rozmnožuje medzihviezdnu hmotu - najviac jej ťažké prvky.
Hviezdy, ktoré znovu vzniknú z tejto medzihviezdnej hmoty, budú obsahovať pomerne viac ťažkých prvkov. Pozorovania potvrdzujú, že najstaršie hviezdy (10 miliárd rokov) obsahujú iba 0,3 percent prvkov ťažších ako hélium. Najmladšie (miliónročné) až 4 percentá.
Z toho kolobehu hmoty medzi hviezdami a hviezdnou hmotou sa stále určitá časť vylučuje a skoncentrúva do bielych trpaslíkov a na tvorenie nových hviezd jej takto zostáva stále menej.
Celkovo pozorujeme vo vesmíre, a to v rámci každej galaxie dva procesy...s jednosmerným charakterom: premenu hviezdnej hmoty (cez hviezdy) na bielych trpaslíkov a premenu vodíka na ťažké prvky (M. Schwarz Schild: Structure and evolution of the stars 1958, ruské vydanie 1961, str. 404).
Tieto dva jednosmerné procesy začali prebiehať asi pred 10 miliardami rokov.
"Premenou všetkej hmoty, sústredenej do bielych trpaslíkov, vývoj hviezd a teda i vesmíru (tak ako ho poznáme), nutne skončí." (J. Stohl)
Kto chce s materialistami tvrdiť o vesmíre, že je večný, musí povedať, že po čase začne vývoj odznova a musí uviesť, aby sa to dalo prijať, prípad spätnej premeny ťažkých prvkov na vodík. Kde ho vezme, nevieme, Taký prípad totiž zatiaľ vôbec nepoznáme.
Záver : Entrópia a dozrievanie vesmíru v ťažkých prvkoch sú deje, ktoré predpokladajú svoj koniec.
Útek hmlovín je dej, ktorý predpokladá svoj začiatok. Všetky tri sa odohrávajú súčasne v tom istom vesmíre. Hovoria teda o jeho začiatku a o jeho konci a uvádzajú tak do pochybnosti materialistické tvrdenie o večnosti hmoty.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 20 september 2007 : 19:59:48
|
Kreacionizmus
Kreacionizmus, iným menom teória o stvorení, stavia proti materializmu a dualizmu nasledujúce vývody o vzniku hmotného sveta:
Veci vznikajú (viď hylemorfizmus) spojením prvej látky s podstatnou formou, s podstatným tvarom.
Spojenie látky s podstatným tvarom v telese nepochádza ani z látky ani z tvaru. Keby malo toto spojenie svoj posledný dôvod v látke a forme, nemohlo by sa už nikdy rozdeliť a bytosť takto zložená nemohla by sa už nikdy meniť... Skúsenosť však ukazuje, že jednotlivé veci i vznikajú i zanikajú. - Vznikajú, keď látka v nich nadobúda novú formu a zanikajú, keď látka z tejto formy vystúpi...
Vystupovanie látky z daktorej formy a vchádzanie do formy novej, deje sa pohybom. Pohyb však pochádza z pohybujúcej príčiny, a preto jednotlivé hmotné indivíduá predpokladajú - okrem svojich vnútorných ustanovujúcich princípov - totiž matérie a formy - ešte aj dva vonkajšie princípy: hybnú príčinu, ktorá do hmoty rozličné formy uvádza (a tým ju utvára) a účel, bez ktorého ani pohyb ani utváranie hmoty pohybom spôsobenej sa nedá myslieť.
Pri vzniku sa účel stotožňuje s novou formou, veď vyvodenie (eductio) novej formy z matérie je cieľom, ku ktorému každý vznik (generatio) smeruje.
Veci teda nemajú vznik samé od seba, ale od nejakej vonkajšej príčiny, ktorá im dala formu a s formou i cieľ. (Josef Pospíšil: Filosofie I.)
Vhodným podopretím kreacionizmu - prijatého názoru filozofie perennis - je finalita, účelnosť všetkých vecí. Účelnosť v prírode ťažko poprieť. Všade ju možno nahmatať, v každom pohybe, v každej zmene formy. Túto skutočnosť vyjadruje známa filozofická axioma: Quidquid agit, propter finem agit. - Čokoľvek koná, pre nejaký cieľ koná.
Všimnime si veci jednotlivo.
Mŕtve telesá sú ovládané dvoma veľkými princípmi: Maupertuisovým princípom najmenšej činnosti, podľa ktorého príroda vynakladá vždy minimum energie - a princípom Fermatovým, podľa ktorého príroda pôsobí vždy cestami najkratšími.
Obidva tieto zákony sú výrazom účelnosti a ako také jasnými dôkazmi vyššieho, prírodu ovládajúceho Rozumu.
Obežnica má svoju dráhu, svoju rotáciu, presne prepočítanú rýchlosť a svoju funkciu vzhľadom na celok. Rastlina celú svoju činnosť riadi tak, aby zachovala seba a svoj rod. Ak trpí nedostatkom výživy, zhadzuje - ako topiaca sa loď - postupne všetko, čo je menej dôležité: plody, listy, vetvy. Lipa a agát uchovávajú pod kôrou púčky - spiace očká. Keď mráz alebo sekera zničí všetko povrchové, vyrazia von tieto a strom je zachránený. Rastliny žijúce pri vode majú kvôli ľahšiemu odparovaniu prebytočnej vody listy na dlhých stopkách, aby uľahčili vetru pohyb a tak i odstránenie pár (topoľ, vŕba, osika).
A všimnime si veci aj v ich súhrnnosti.
Ako rozumne je všetko skĺbené!
Anorganická príroda slúži rastlinám, rastliny zvieratám a obidvoje človeku. Ak sa nám niekde zdá dačo nepotrebné, bezúčelné, to len preto, že cieľ všetkého ešte nepoznáme. Čím ďalej sa dostávajú prírodné vedy, tým viac účelnosti objavujú v hmotnom svete.
Účelnosť v prírode dnes nemá vážnych odporcov. Aj materialisti ju pripúšťajú. Vysvetľujú si ju však podľa Darwina bojom o existenciu (lucta pro existencia), uplatnením sa silnejšieho.
Podľa nich sa ryby v boji o existenciu vymršťujú za hmyzom nad vodou, používajú pritom hojne postranné a koncové plutvy a po čase máme z nich holuby a lastovičky. Cieľom všetkého je tu teda vývoj.
Vyzerá to dosť naivne, ale pripusťme, že v tom predsa len čosi je, a poďme ďalej: Ryby sa prispôsobujú vode, aby zachovali seba a svoj rod a prispôsobujú sa i nadvode, aby postúpili v súťaži o dokonalosť do vyššej triedy: medzi vtákov.
Že sa živé ryby prispôsobujú prostrediu, v ktorom žijú, resp. v ktorom chcú žiť, to by sme ešte ako-tak chápali. Ale, že sa mŕtva voda prispôsobuje, aby zachovala život nielen rybám, ale všetkým živočíchom vôbec - to už podľa Darwinovej teórie naozaj nevieme pochopiť. Ide tu totiž o vodný zákon - lepšie povedané o výnimku zo zákona o takzvanú vodnú anomáliu.
Všetky hmoty teplotou zväčšujú svoj objem a stávajú sa tak redšie a ľahšie. Voda je výnimka. Zvyšovaním teploty od 4 °C redne a stáva sa ľahšou. Ale i znižovaním pod 4 °C redne a je ľahšia. Teda nie pri najmenšej, ale pri 4-stupňovej teplote je hustota vody najväčšia. Keby nebolo tejto výnimky, rybníky, rieky a moria by zamŕzali až do dna a chlad šíriaci sa od polárnych kruhov by stačil podľa vedeckých výpočtov - postupne zdusiť všetok život na Zemi.
Tieto a iné zistené a zistiteľné účelnosti v prírode nás nútia pripustiť nejaký princíp, ktorým by bolo možno vysvetliť účelnosti všetkých oblastí videného sveta.
Pretože účel predpokladá rozum, a zákon vôľu, možno zistenú účelnosť a zákonitosť prírody len tak rozumne vysvetliť, ak pripustíme nejaký Rozum a nejakú Vôľu - jasnejšie povedané: nejakú rozumnú a slobodnú bytosť, ktorá to všetko premyslela a nariadila.
Čakáme tu ešte na nejaké vedeckejšie, jasnejšie a úplne presviedčajúce zdôvodnenie kreacionizmu?
Odpoveď nám dá Claude Bernard: "Veda vie, že nevie všetko" a bude až do konca tohto pojednania pokračovať Ján Godzimierz:
"Nikto z nás si nemôže dovoliť luxus počkať, až veda nájde odpoveď na všetky pálčivé pochybnosti a to z toho jednoduchého dôvodu, že to môže trvať tisíce rokov, ba že to môže i nebyť nikdy.
Takéto vyčkávanie sa zatiaľ nezdá byť rozumné pre mysliacu bytosť, ktorej život trvá na tejto zemi iba pár rokov, a pre ktorú celý zmysel života závisí od toho, čo príjme za základ pravdy o ľudskom živote a o existencii sveta.
V tejto sústave sa stáva voľba rizika z viery čímsi nevyhnuteľne správnym.
A v skutočnosti, vedome, či nevedome preberáme to riziko v každej snahe po poznaní sveta.
Obyčajne sa ani neuvedomujeme, že istý druh viery je bezpodmienečným prvkom pri prírodovedeckých bádaniach. Weiner, tvorca kybernetiky, jednoducho hovorí, že "veda je nemožná bez viery". Nemám tu na mysli, že viera, od ktorej závidí veda, má náboženský charakter, alebo, že vyžaduje prijatie nejakej dogmy v obvyklom náboženskom význame toho slova - ale je nemožná veda bez viery, že príroda podlieha zákonom... To, čo som povedal o potrebe viery, vzťahuje sa rovnako aj na svet príčiny aj na svet, kde platia len pravdepodobnosti... V tejto súvislosti musím povedať, že Einsteinov aforizmus o priamočiarosti Boha je sám o sebe vyznaním viery.
Zmysel tohto výroku je jasný. Základná hypotéza, ktorú si vedome, či nevedome stavia každý skúmateľ prírody, je presvedčenie, že príroda je zorganizovaná rozumným spôsobom... Ak by to totiž bolo inak, nemalo by zmyslu poznávať a chápať ju a pokúšať sa vytvoriť model poznanej skutočnosti.
Celá naša veda je opretá o vieru v rozumnú organizáciu sveta. A práve taká viera je v istom zmysle náboženským úkonom, veď mlčky predpokladá existenciu myšlienky, organizujúcej svet. Viera vyslovene náboženská je už iba nasledujúcim krokom dopredu, ďalším ohnivkom, podobným tomu, ktoré pripája archeológ, keď schýlený nad vykopanými zlomkami náradí sa teší, že našiel stopy po mysliacej bytosti." (Ján Godzimierz: Nový realizmus fyzikov)
Záver z toho všetkého môže byť takýto:
Večnosť matérie sa nedá dokázať a vznik sveta pôsobením rozumnej bytosti sa nedá poprieť... Kreacionizmus má teda i z vedeckého hľadiska prvenstvo medzi názormi na vznik hmotného sveta.
pokračovanie v nasledujúcej téme - Psychológia...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
