„A nevykladaj mi, aké nevyspytateľné sú cesty božie,“ pokračoval Yossarian, nevšímajúc si jej námietku. „Na tom nie je nič nevyspytateľného. On totiž nerobí vôbec nič. Len sa tak tvári. Alebo na nás už dávno zabudol. Taký je v skutočnosti ten váš boh, čo o ňom jednostaj meliete - dedinský ťuťmák, nešikovný babrák, tupý nafúkanec, neokrôchaný chruňo. Ako si môžeš ctiť Najvyššieho Tvorcu, ktorý pokladá za nevyhnutné zaradiť do svojho božského systému aj také čosi, ako je hlien a zubné kazy? Čo sa to, prepánajána, dialo v tom jeho zvrátenom, zlom, sklerotickom mozgu, keď zbavil starých ľudí schopnosti zadržať stolicu? Prečo vôbec stvoril bolesť?“
„Bolesť?“ Manželka poručíka Scheisskopfa sa tohto slova víťazoslávne chytila. „Bolesť je užitočný symptóm. Bolesť signalizuje, že telu hrozí nebezpečenstvo.“
„A kto stvoril nebezpečenstvo?“nepopustil Yossarian. Sarkasticky sa zasmial. „Áno, keď nám nadeľoval bolesť, vtedy jeho pravica naozaj nevedela, čo činí ľavica! Prečo nás radšej naň neupozorňuje zvoncom pri dverách alebo niektorým zo svojich anjelských chórov? Alebo mohol dať každému rovno doprostred čela zopár modrých a červených neónov. To by dokázal aj ten najposlednejší výrobca lunaparkových atrakcií. Prečo to nevedel On?“
„Vieš si predstaviť, ako hlúpo by ľudia vyzerali, keby sa ponevierali po uliciach s červenými neónovými svetlami rovno na čele?“
„A teraz vari vyzerajú krajšie, keď sa zvíjajú v agónii, alebo omámení morfiom ležia ako mŕtvoly? Aký to kolosálny nesmrteľný fušer! Keď uvážiš, aké možnosti a moc mal v tej práci, a potom sa pozrieš na ten stupídny a ohavný chaos, ktorý vytvoril, žasneš nad jeho absolútnou neschopnosťou. Je očividné, že sa nikdy nemusel živiť prácou. Nijaký obchodník, ktorý dbá o svoju povesť, by babráka, ako je On, nevzal ani za poskoka do skladu!“
Manželka poručíka Scheisskopfa zbledla ako stena a uprela naňho znepokojený, neveriaci pohľad. „Radšej o ňom takto nehovor, drahý,“ vystríhala ho karhavo tichým, odmietavým tónom. „Mohol by ťa potrestať.“
„Vari ma dosť netrestá?“ odvrkol Yossarian rozhorčene. „To sa mu tak ľahko neprepečie. Nemôže nám len tak beztrestne vykĺznuť, keď na nás zoslal toľké trápenie. Raz mu to všetko spočítam. A viem aj kedy. V súdny deň. V ten
deň ho budem mať na dosah ruky, natiahnem sa, zdrapím toho dedinského chruňa za krk a...“ 
„Prestaň! Prestaň!“ skríkla odrazu manželka poručíka Scheisskopfa a začala ho tĺcť päsťami po hlave. „Prestaň!“
Yossarian si zakryl hlavu lakťami, ale ona ho so ženskou zúrivosťou ešte chvíľu tĺkla. Potom ju energicky chytil za zápästia a jemne ju prevalil späť na posteľ. „Prečo ťa to,
dočerta, tak rozčuľuje?“ opýtal sa jej zarazene a kajúcne. „Myslel som, že v boha neveríš.“ 
„Veď ani neverím,“ vzlykala a z očí sa jej gúľali slzy. „Ale boh, v ktorého neverím, je dobrý boh, spravodlivý boh, milosrdný boh. Nie je to zlý a hlúpy boh, akého z neho robíš ty.“
Yossarian sa rozosmial a pustil jej ruky. „Doprajme si trochu viacej náboženskej slobody,“ navrhol jej ústupčivo. „Ty si never v toho svojho boha a ja si nebudem veriť v toho môjho. Sme dohodnutí?“
Vybrať všetko