|
|
 Odoslaný - 26 január 2012 : 12:29:21
|
K VECI: Sigmund Freud vs. Jacques Maritain o tele a duchu
Autor: Postoy - 26 January, 2012 - 10:35
* K veci
Dedičný hriech má tri ničivé dôsledky: zatemnenie intelektu, oslabenie vôle a eróziu jednoty tela a duše. V liste Galaťanom 5:16-17 je reč o treťom dôsledku: „Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.“
Tento citát by mohol naznačovať, že duch a telo sú v zásade v protikladnom, vzájomne nezmieriteľnom vzťahu. Išlo by však o dezinterpretáciu – manichejskú herézu, podľa ktorej má byť telo a duša stvorené dvoma rôznymi nadprirodzenými a protikladnými entitami.
Ak by to bola pravda, pozorovali by sme vo svojom vnútri neúprosný boj medzi dvoma radikálne nekompatibilnými silami.
Ak však čítame list Galaťanom ďalej, získame jasnejší pohľad na problematiku pôžitku: „smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“
Apoštol varuje, že cena za tento impozantný zoznam nerestí je vysoká: „O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“
"Človek sa skutočne stáva osobou do tej miery, do akej jeho životu dominuje sloboda vôle nad vášňami a zmyslami."
Jacques Maritain
Telo je v kresťanskom ponímaní dobré – stvoril ho ten istý Boh, ktorý stvoril ducha (alebo dušu). Problém vzniká, keď „telo žiada proti duchu“. No telo nemusí vždy žiadať proti duchu; aj ono môže byť skrze cnosť a milosť integrálnou súčasťou osoby, ako to osvetlil bl. Ján Pavol II. v Teológii tela.
Slovo „žiadať“ tu znamená určitý druh vzbury proti jednote ľudskej osoby. Takáto žiadostivosť vedie k rozpadu osobnosti. Jacques Maritain, významný katolícky spisovateľ, uvádza do kontrastu spiritualitu osobnosti a telesnú individualitu, ktorá gravituje sama k sebe na úkor jednoty osoby. Konanie ľudskej osoby, píše Maritain, sa môže uberať dvoma cestami: buď smeruje k rastu osobnosti alebo k rastu individuality:
Ak rozvíjanie ľudskej osoby naberie kurz telesnej individuality, ide o cestu k „nenávistnému egu“ [Pascal], ktorej zákonom je „urvať“ si niečo pre seba, čo napokon vedie k rozriedeniu, resp. k rozplynutiu osobnosti. Naproti tomu ak človek smeruje k duchovnej osobnosti, je to cesta k veľkorysému „ja“ svätcov a hrdinov. Človek sa skutočne stáva osobou do tej miery, do akej jeho životu dominuje sloboda vôle nad vášňami a zmyslami.
Maritain ďalej píše o „sebaovládaní s cieľom sebadarovania“. V modernom svete nachádzame množstvo radikálne dezintegrovaných ľudských jedincov s malou, resp. s nulovou nádejou na dosiahnutie primátu ducha nad žiadosťami tela. Napríklad u Freuda stojí Id (alebo inštinktívne pudenie) v radikálnom protiklade k superegu (zdržanlivosti nanútenej spoločnosťou). Tieto dve zložky nemôžu nikdy vytvoriť vnútorne jednotnú osobnosť.
Sotva prekvapuje, že Freud považuje náboženstvo za neurózu. Freud neverí v jednotu osoby, lebo neverí v cnosť, ani v milosť. Náboženstvo vníma ako pokus o nemožné. Tých, ktorí sa o také niečo snažia, označuje za neurotikov. Vo svojom diele Nespokojnosť v kultúre uvádza:
Život, ako ho poznáme, je pre nás príliš ťažký; prináša nám príliš veľa bolesti, sklamania a nesplniteľných úloh. Aby sme ho zvládli, nemôžeme sa zaobísť bez paliatívnych opatrení... Medzi tieto patria najmä tri: silné odpútanie, ktoré nám uľahčuje prežívanie našej mizérie; náhradné uspokojenie, ktoré ju zmierňuje; a omamné látky, ktoré nás voči nej znecitlivia. Niečo také určite potrebujeme.
Ako vidíme, Freud nás nevedie k osobnej jednote, k pestovaniu cností či k upevňovaniu charakteru. Namiesto toho navrhuje, aby sme hľadali únik v drogách: „Môžeme byť vďační týmto médiám nielen za okamžitý prínos v podobe pôžitku, ale aj za to, že nám dávajú vytúženú nezávislosť od vonkajšieho sveta.“
„Náboženský človek sa rodí, aby bol zachránený. Človek psychologický sa rodí, aby dosiahol uspokojenie.“
Philip Rieff v knihe Triumf terapeutiky
V knihe Myseľ moralistu (The Mind of the Moralist), Philip Rieff uvádza, že „Sigmund Freud nemá nič pozitívne, resp. konštruktívne, čo by mohol ponúknuť dnešnému svetu... Vo Freudovi nenájdeme ani štipku útechy z filozofie, alebo nádeje vyplývajúcej z náboženstva.“ Maritain to potvrdzuje: „Celá freudovská filozofia je postavená na predsudku radikálneho popretia duchovna a slobody.“
Freud a spolu s ním aj všetci tí, ktorí veria v primát pôžitku nad duchovnou celistvosťou, sa dostávajú do rozporu s tým, čo sv. Pavol píše v piatej kapitole listu Galaťanom.
Niektorí hovoria, že Freud je „šampiónom druhého miesta“. No „druhé miesto“ je na míle vzdialené od toho prvého. Kristus nám povedal, čo je najlepšie: usilovať o integrálnu osobnosť skrze cnosť a milosť. Pôžitkári nabádajú ľudí k niečomu, čo sa môže sprvu javiť ako sloboda. Je to však falošná sloboda, ktorá vedia priamou cestou k zničeniu osobnosti.
Skutočná sloboda je sloboda, ktorá umožňuje osobe dosiahnuť celistvosť a jednotu. Telesné sklony integrálnej osoby sú plne v súlade s tým, čo velí rozum a duch.
Donald DeMarco, PhD.
Autor je odborným pracovníkom medzinárodnej iniciatívy pre ľudský život HLI America. Je emeritným profesorom St. Jerome’s University, Waterloo, Ontario (Kanada), a externým profesorom Holy Apostles College and Seminary. Jeho najnovšie publikácie sú k dispozícii na stránke HLI, Truth and Charity Forum. (Fórum pre pravdu a lásku).
Pôvodný text: The Flesh and the Spirit, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (Alessandro Prada, licencia CC).
http://www.postoy.sk/freud_maritain_telo_duch
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 1564 ~
Člen od: 25 november 2007 ~
Posledná návšteva: 14 február 2013
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
