|
|
 Odoslaný - 11 január 2010 : 15:46:47
|
Boh je mimo času, mimo ľudského rozumu a poznania.
Napriek tomu existuje však vo svojej nekonečnej láske a dobrote. Ľudské telo svojím rozumom Boha nechápe, je pre neho nepochopiteľný, ale pre ľudské srdce je Boh plne pochopiteľný a akceptovateľný.
DIALÓG O BOHU A ČASE
Písanie o čase je fascinujúce a pre človeka s filozofickým cítením je pohnútkou na seriózne uvažovanie, pokúsim sa o týchto otázkach podeliť so svojím čitateľom.
Vo svojej životnej praxi som sa najčastejšie stretával s kategóriou čas najmä ako astronomickou veličinou, prípadne fyzikálnou veličinou, bez toho, aby som bol rozmýšľal o jeho filozofickej podstate. Marxizmus totiž odmieta existenciu času mimo
hmoty a priestoru. Toto ma ako veriaceho človeka viedlo k zamysleniu sa nad kategóriou času ako filozofickým fenoménom. Materializmus chápe čas ako atribút hmoty a priestoru,
pričom čas je chápaný ako jeden z rozmerov hmoty, ktorá podľa marxizmu existuje iba v priestore a čase.
Človek, ktorý vníma hmotu ako produkt Božej tvorivosti v jej nekonečnej variabilite, musí nevyhnutne chápať čas ako prvok, ktorý predchádza hmotu a priestor.
Domnievam sa, že čas je prvotný produkt Božieho stvorenia a predchádza hmotu a priestor. Boh-Stvoriteľ vytvoril čas ako fenomén predchádzajúci hmotu v celej svojej zložitosti a variabilite, ako nosnú substanciu stvoreného sveta - čas ako
prvopočiatok stvorenia časného svojbytný fenomén, ktorý je Božím stvorením a predchádza hmotu i priestor má svoj filozofický význam. Boh stvoril čas ako prvú podmienku existencie sveta ako základ časného života. Iskierka života stvorená Bohom a vrhnutá do časopriestoru vyvrcholila stvorením človeka a jeho dejín. V dejinách ako v koncentrovanom čase je zakódovaný život každého človeka ako nositeľa nesmrteľnej duše v smrteľnej schránke tela
človeka.
Telo podlieha času, duša je nadčasová. V čase je skúmaná odolnosť a pripravenosť duše k službe Bohu v láske a radosti. Jednota tela a duše je možná iba v čase a je fenoménom,
ktorý dal Boh človeku, aby ten mohol dokázať svoju lojalitu s Bohom.
Čas vymedzený Bohom človeku v realite jeho časného života je momentom overovania spôsobilosti človeka slúžiť Bohu vo večnosti po poslednom súde aj s osláveným vzkrieseným telom. Chápanie Boha ľudským rozumom je nemožné, nakoľko človeku chýbajú k tomu miery, meradlá, definície, ktoré je rozum náchylný používať na definovanie vecí a javov v časnom živote. Boh je mimo času, mimo ľudského rozumu a poznania. Napriek tomu
existuje však vo svojej nekonečnej láske a dobrote. Ľudské telo svojím rozumom Boha nechápe, je pre neho nepochopiteľný, ale pre ľudské srdce je Boh plne pochopiteľný a akceptovateľný. Pokus o chápanie Boha rozumom je nedokonalým chápaním, ktoré vedie k chybnému chápaniu
Boha, čo sa môže stať pre dušu človeka osudným. Človek sa nemá pokúšať o pochopenie Boha rozumom, ale má sa ponoriť do jeho lásky, otvoriť sa Bohu, prijať ho do svojho srdca
a v ňom existovať ako ponorenie sa o večnej istoty a pravdy. Rozumové chápanie Boha vedie
k modlárstvu, k pripisovaniu Božích vlastností veciam a ľuďom, čo v konečnom dôsledku vedie do záhuby nesmrteľnú dušu človeka, je znečistením hriechmi ako aj urážkou Božej
majestátnosti. Je to povyšovanie vecí a ľudí na Božiu úroveň a zároveň ponižovanie Boha ľudskou trúfalosťou po jeho poznaní rozumom, čo sa stáva často smrteľným hriechom,
nakoľko odvádza ľudí od viery v Božskú všehomúcnosť, ktorá je nahradzovaná ľudskými výmyslami motivovanými nedokonalým ľudským rozumom. Veď keby sme aj použili analógiu ľudského rozumového konania a postupu, museli by sme pripustiť, že vec vytvorená človekom, sama o sebe je schopná skúmať svojho tvorcu, čo je vlastne rozumový nezmysel. Rovnako po-
stupuje ten, kto sa snaží nachádzať rozumové vysvetlenie Boha cez ľudské poznanie a konanie. Touto úvahou som sa snažil zdôrazniť závažnosť otázky úlohy času v ľudskej prirodzenosti. Nevera v Boha a absolutizácia času v marxistickom zmysle znemožňuje napríklad aj chápanie teórie relativity času vyjadrenej geniálnym fyzikom Albertom Einsteinom, podľa ktorej možno tušiť, že vesmír je Božím dielom a nekonečný je iba Boh. Prijatie
tohto poznania v nás iba umocňuje vieru v Boha, ktorý aj ľudskému rozumu dáva tušiť, aký je Boh dokonalý a aké nedokonalé je všetko čo človek vytvorí na základe svojho poznania, ktoré mu vo svojej múdrosti a láske daroval Boh. Veď on stvoril človeka na svoj obraz i keď
bez božskej dokonalosti a invencie.
Časný život a život večný, aký to paradox vzhľadom na čas. V časnom živote je nesmrteľná duša
akoby uväznená v smrteľnom tele, ktoré podlieha času. Od svojho vzniku v čase až po jeho zánik v okamžiku smrti sa v spojení smrteľného tela a nesmrteľnej duše odohráva mystérium času a večnosti. Veď nejde o samoúčelné spojenie týchto dvoch
podstát, ale ide o symbiózu, v ktorej duša sa pripravuje na svoj návrat k Stvoriteľovi a osvedčuje svoju príslušnosť k nemu v dobe zotrvania v smrteľnom tele, kedy potreby tela
a jeho život v čase sa premietajú do prostredia duše a vytyčujú hranice a rozmer jej budúcej slávy v nebi. Je to rozmer dobra a zla v človeku, je to boj medzi týmito dvoma podstatami,
ktorý v konečnom dôsledku určí tak postavenie tela ako aj duše, a to v období, ktoré bude mať časný rozmer, ale duša i telo budú rozdelené. Telo vzniknuté z hmoty v čase sa
vráti zo živej podoby do neživej a duša očakáva svoj konečný údel podľa zásluh, ktoré v čase spoločnej existencie ako jednota tela a duše vytvorili pre večnosť, nasledujúcu po
poslednom súde a následnom vzkriesení tela a ich opätovnom zjednotení. Ale tentokrát už definitívne pre život večný, teda život mimo čas v nadčasovom priestore. Vo viere
v učenie Ježiša Krista a jeho prísľuby. Zmysel časného života, teda naša
existencia v čase potom nadobúda celkom jednoznačne svoje poslanie. Dokázať v časnom živote, pre ktorú alternatívu sa človek rozhodne základe slobodnej vôle pre existenciu vo večnosti. Takto chápaný zmysel života dáva dostatočnú motiváciu pre konanie človeka pri prvom spojení tela a duše, teda pre časný život. „Svoj časný život každý človek žije v určitom kompromise medzi dobrom a zlom. Veľmi často nevidíme presný rozdiel medzi tým, čo vedie k hranici dobra a je pokračovaním za jeho hranicu, teda vo sfére dobra a tým, čo vedie k hranici zla a je tak
tiež pokračovaním, ale už vo sfére zla. Hranica medzi dobrom a zlom je v časovom živote ľahko prekročiteľná, a vlastne už od čias prvých ľudí je veľmi nezreteľná. Medzi konaním
dobra a zla nie je žiadna bariéra, ktorú by bolo potrebné prekonávať. Skoro vždy je to iba miera kvantity, kedy sa z dobra stáva zlo a zo zla dobro. Stvoriteľ nám dal slobodnú vôľu
a možnosť voľby, ktorá existuje v každom okamžiku nášho života a závisí vždy iba od nás, či existujúcu hranicu prekročíme smerom k dobru, alebo zlu. Stvoriteľ bol k nám obzvlášť láskavý tým, že nás vybavil dôležitým nástrojom - indikátorom, ktorý nám uľahčuje rozhodovanie na hranici medzi dobrom a zlom, a tým je naše svedomie. Pokiaľ sa tohto nástroja
človek sám dobrovoľne nezbaví, pokiaľ ho neodhodí ako nepotrebnú vec, ale ho starostlivo používa, potom má tie najlepšie šance udržiavať sa na hranici dobra. Menšie prešľapy
tejto hranice zosilňujú pípanie tohto indikátora, ktorý nás upozorňuje, že sme prekročili hranicu a odchýlili sa od správneho smeru a že musíme urobiť kroky k náprave. Počúvnutie
výstrahy svedomia nám umožňuje napraviť chybný krok a vrátiť sa späť za hranicu, do oblasti dobra. Zmysel tejto indikácie spočíva v symbióze tela a duše, kde telo vedené zmyslami často ťahá dušu do hriechu a duša zapína indikátor svedomia, aby zistila, či sa nachádza v správnom smere.
Svedomie ako výraz duše často protirečí telu, jeho zmyslom, snahe po pôžitkoch za hranicou dobra - v oblasti zla, ktoré má silného pomocníka v podobe našepkávača zlého,
ktorý chce prostredníctvom tela získať nesmrteľnú dušu do svojej pasce a prostredníctvom zla po vzkriesení aj celého človeka stiahnuť do večného zatratenia - teda do pekla. Dlhé
zotrvávanie za hranicou dobra v oblasti zla ničí indikátor svedomia. Svedomie slabne, stráca sa jeho indikačná schopnosť, a najmä citlivosť voči zlu. Ľahko sa môže stať, že indikátor svedomia sa stane nefunkčným pod nánosom nahromadeného zla v podobe smrteľných hriechov, ktoré neumožňujú správnu orientáciu. Dlhodobý pobyt zóne zla, najmä stotožnenie sa so zlom, môže v podstate zmeniť činnosť indikátora svedomia do tej
miery, že indikátor sa prepóluje (zmení polaritu) a začne indikovať opačne, čiže v mene zla chrániť pred dobrom. Ak sa človek v časnom živote dostane do tejto polohy symbiózy tela a duše, jeho návrat za hranicu dobra je veľmi ohrozený a potrebuje veľkú Božiu milosť, dar pokánia, ktoré umožňuje jeho návrat späť do ríše dobra. Dar pokánia je veľkou milosťou Božou, ktorú nám vydobyl vzkriesený Spasiteľ, Ježiš Kristus. Pokánie nie je samoúčelom, pokánie je prostriedok, ako očistiť pokazený indikátor-svedomie, ako ho naspäť prepólovať, aby ukazoval
opäť správne hodnoty, aby človeka odviedol z cesty hriechu na cestu dobra, smerom do spasenia, k náprave svojich chýb a omylov, k odstráneniu následkov hriechu. Veľkosť tejto milosti je najmä v tom, že umožňuje nápravu človeka, je cestou, ktorá vedie od zla k dobru, od zatratenia k spaseniu, a to počas celého časného života človeka.
Vzhľadom na relativitu času človek má po celú dobu svojej časnej existencie možnosť zmeny smeru svojho života od zla k dobru práve
cestou, ktorú mu ponúka pokánie ako osobitný Boží dar. Využitie
tohto Božieho daru je v plnej moci človeka, jeho slobodnej vôle, ktorú mu prenecháva milosrdný Boh.
|
Vavrinec F. |
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 5 ~
Člen od: 22 december 2009 ~
Posledná návšteva: 19 apríl 2010
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
