|
|
 Odoslaný - 04 október 2008 : 00:23:51
|
|
Bolo mi viackrát tvrdené, že smútok je hriech, že kresťan má byť veselý. Lenže čo ak veľmi prežívam utrpenie Krista -- môžem byť snáď veselý, keď vždy pri modlitbe cítim, ako veľmi trpel za naše hriechy? Tá bolesť je tak intenzívna, ako keby bola skutočná. Pomodliť sa jeden ruženec je skutočne "zaberák", ale možno odmietnuť dar, najmä ak je od Boha? Neviem, či sa niekto z vás s takým niečím stretli, ak áno uvítal by som nejaké info.
|
Blázon je, kto čaká od Boha odpoveď. Ak Ťa Boh prijme, ak Ťa uzdraví, potom jedine tak, že zmaže svojou rukou Tvoje otázky. |
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 141 ~
Člen od: 26 august 2008 ~
Posledná návšteva: 01 október 2009
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
 Odoslaný - 04 október 2008 : 07:19:59
|
Pozrti, smutok je prirodzena reakcia na niektore životne udalosti. Takže tam kde je to prirodzene hriechom to byť nemôže. A nasilu sa tvariť veselo je horšie ako byť smutný.
Je pravda, že sa hovorí "smutný svätý, žiaden svätý", veselosť patrí ku kresťanskemu životu. al mnoho svätovplakalo, najmä skrz svoju neodkonalosť a hriešnosť, či sv. František aj z pohľadu toho, že druhí ľudia sa nestarajú o svoju spásu, či kvoli tom utrpeniu a z nevyslovnej lásky Boha,ktorý sa za nas obetoval.
Dokonca aj plač, či slzy sú Božimi darmi. A sú dokonca momenty, ked plač je vyvolaný Bohom, ked sa dotýka srdca a vtedy ten plač je prejavom Božej milosti. Ale plač, nie smutok.
Tu treba rozlíšiť, či smutok je prirodzena reakcia, z čoho pramneí a podobne. Lebo kolkorazy smutok prameni zo sklamania z niečoho, čiže de fakto z nejakého sebectva, či úmnyselne zotrvávame v smútku, aby nas ľudia ľutovali a to už su hriešne smútky....aj tu platí, dôvod, úmysel, prečo plačem.
To ztrvávanie v smútku je nebezpečne, už len kvoli tomu, že sa ti potyom dostane ten smútok do celkového pohľadu na svet, človeka znechucuje a je to jedna zo zbraní ako diabol chytá ľudí do pasce.
Príhoda sv. Františka hovorí, že ked raz našiel svojho reholneho brata smutneho a plakať, tak mu dohováral, že slzy a smútok(nad svojou hriešnosťou) si ma nechať vo svojej izbe, a na ľudí sa má usmievať(v zmysle darovania lásky). Myslim si že dobra nalada je nakazliva a pomáha ľudom oveľa oveľa viac. Teda myslím prirodzená veselosť, ked človek aj vie čo a kedy si môže dovoliť. A to je potom ozaj znakom kresťanskeho života, že človek je prirodzene aj veselý, prirodzene "trefný" a podobne. |
Dostal som ban, nereagujte na moje prispevky prosim. |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 10389 ~
Člen od: 09 december 2004 ~
Posledná návšteva: 11 november 2011
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 10 október 2008 : 16:15:20
|
Spachal Jezis hriech?
Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani... doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ |
Non nobis Domine, non nobis, sed nomini tuo da gloriam.
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 12062 ~
Člen od: 29 september 2003 ~
Posledná návšteva: 11 november 2023
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 10 október 2008 : 16:38:23
|
| Len "istý" druh smútku, ktorý vlastne je už beznádejou, ten je v podstate hriechom. Keď človek pri pohľade na morálnu úroveň dnešnej spoločnosti upadá do beznádeje a tvrdí, že to všetko speje ku zániku, nezadržateľne a definitívne a pod. Alebo, keď niekto neprimerane dlho smúti za svojím milovaným zosnulým a nevidí, že v podstate sa tento nachádza bližšie k Bohu, keď niekto so smútkom nesie svoje starnutie aj chorobu - toto všetko sú stavy, ktoré môžu/nemusia prejsť v psychické ochorenie - v depresiu a tú treba liečiť. Takto postihnutí sa aj ťažko privádzajú k liečbe. Preto treba pomáhať aj tým, ktorí žijú s nimi. Takže priveľké "holdovanie" smútku je hriechom vtedy, ak ešte ten dotyčný o tom vie a len sa mu "nechce" z toho vymaniť, ale niekedy sa už potom nedokáže sám z toho vymaniť. Na rozlíšenie tej tenkej hranice, kedy je ktorý smútok, na to treba odborníka. |
Judith |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 3217 ~
Člen od: 30 október 2005 ~
Posledná návšteva: 30 máj 2020
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 12 október 2008 : 13:17:36
|
Prirodzený smútok je prejavom duše človeka. Juja to pekne napísala, preto nebudem viac.
Ale skutočne, smútok a stav beznádeje je niečo iné.
- som smutný, lebo mi pošiel pes
- som smutný, lebo moja dcérka je chorá
- som smutný, lebo ma vyhodili z roboty
- som smutný, lebo mi zomrel otec
- som smutný, lebo mi odrezali nohu
- som smutný, lebo som dostal rakovinu
Toto je smútok, ktorý v spojení s Bohom postupne "vyprchá", človek začína chápať Božie konanie a nachádza svoje miesto na zemi i za inakších podmienok, na aké bol zvyknutý, otvára sa pre zmenu v živote (nestagnuje), napĺňa sa novým, a posupne spoznáva, že Boh ho má stále rád, i keď mu zobral rodiča, dieťa, či partnera, robotu
Beznádej je stav, keď "zúri" vo mne sebectvo. Zrazu sa všetko zrúti, zrazu je tu niečo, na čo som nebol pripravený, zrazu sa talo niečo, čo som nechcel ani len pomyslieť, nieto ešte pripustiť. A obviňujem Boha, vyčítam mu. Mám zaujžívaný svoj život vo vojich koľajach a zrazu treba robiť čosi inak. Stav beznádeje by som ani nenazýval smútkom, skôr zúrivosťou alebo odmietnutím Božej vôle. |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 157 ~
Člen od: 20 jún 2008 ~
Posledná návšteva: 05 október 2014
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 12 október 2008 : 14:37:51
|
| citácia: Spachal Jezis hriech? Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani... doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Pôvodne zaslal Mato - 10 október 2008 : 16:15:20
mato smutok sam o sebe nie, ale ak v nom zotrvavvas a oddavaš sa beznadeji...vtedy hej, lebo smutok sa vie zakoreniť do duše a narobi paseky žeby si sa divil...a ako priklad ukážem seba, sam si videl aky som kedysi bol a to bolo dosledkom hlavne smutku |
Dostal som ban, nereagujte na moje prispevky prosim. |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 10389 ~
Člen od: 09 december 2004 ~
Posledná návšteva: 11 november 2011
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 12 október 2008 : 15:40:01
|
Smútok je ako sieť, ktorá uchytí človeka a pomaly ho viac a viac sťahuje, až ho nakoniec vytiahne z vody života a hodí ha na suchý breh.
Kto je smutný? Kto sa necháva smútkom uniesť a dovolí, aby smútok prerástol v zatrpknutosť, uzavrenosť a dokonca až v nenávisť?
- ono to všetko začína samozrejme, každodennou udalosťou, choroba, strata...
- človek, ktorý je samotárky založený, bez priateľov, bez Boha, zrazu pocíti veľkú stratu nad kýmsi či čímsi, čo mu bolo životne veľmi dôležité, zostáva opustený a ociťuje s v beznádejnej situácií
- človek, ktorý má priateľov, ktorý žije s Bohom, si akosi postupne uvedomuje, cez priateľov, cez modlitbu a rozjímanie, že to, čo sa stalo, nestalo sa preto, aby mu to ublížilo, ale aby mu to bolo na posvätenie |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 157 ~
Člen od: 20 jún 2008 ~
Posledná návšteva: 05 október 2014
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
