Cirkev až do prvého vatikánskeho koncilu o sebe v podstate tvrdila, že je dokonalou spoločnosťou. Potom nastal posun a viac sa začala zameriavať na tie biblické obrazy a už to netvrdí. Sme si vedomí, že aj naša cirkev má chyby. Ide proste o to, že človek, ktorý niečo spoznáva, by to mal robiť z tej dobrej aj zo zlej stránky.

Zvonku to možno niekto vníma tak, že dogmy sú nemenné, ale my vo vnútri cirkvi vieme, že majú svoj vývoj podľa toho, ako sa vyvíja naše poznanie. Druhý vatikánsky koncil to nazval tak, že sa „podnešňujú".

Keby chcel, aby kňažkami boli aj ženy, tak by slová „toto robte na moju pamiatku" určite ako prvej povedal svojej matke. Nevieme ale, či v tomto smere nenastane vývoj dogmy, pretože práve Ježiš prizval ženy do modliaceho sa spoločenstva, a to bol veľký krok.