|
|
 Odoslaný - 15 november 2006 : 19:58:32
|
Modernizmus
Tvorcovia su Fr. Alfred Loisy, Fr. George Tyrrell, a dalsi.
Vyskytoval sa v rokoch 1900-1910 a 1966 az po sucastnost.
Principialne blud spociva v tvrdeniach, ze:
1. Boha nemozno poznat a dokazat prirodzenym rozumom
2. Vonkajsie prejavy zjavenia, ako napr. zazraky a proroctva nedokazuju bozsky povod krestanskeho nabozenstva a su nehodne intelektu moderneho cloveka
3. Kristus nezalozil Cirkev
4. Zakladna struktura Cirkvi sa moze zmenit
5. Ucenie Cirkvi (dogmy) sa kontinualne vyvyjaju a teda mozu zmenit vyznam z jedneho na iny
6. Viera je slepym nabozenskym citom, ktory prameni z podvedomia pod vplyvom impulzov srdca a vole vyskolenej v moralke, nie je to skutocny suhlas intelektu s bozskou pravdou, ktoru sme prijali od externeho zdroja.
Pozadie
Hereza modernizmu bola inspirovana tendeciami vysktujucimi sa v liberalnom protestantizme a sekularnej filozofii. Bola ovplyvnena dielami Kanta a Hegela, liberalnymi protestantskymi teologmi a kritikmi biblie (napr. Schleiermacher alebo von Harnack), evolucnymi teoriami Drawina a niektorymi liberalnymi politickymi hnutiami v Europe.
Dvoma z hlavnych postav boli pater Alfred Loisy, francuzky teolog a biblista a pater George Tyrell, irsky protestant, ktory sa stal katolikom a Jezuitom (v roku 1906 bol vyluceny z Jezuitskeho radu)
Podrobnejsie k podstate herezy
Papez Pius X. oznacil modernizmus za "syntezu vsetkych herez". Modernisti nevnimaju dogmu ako sposob ziskania nadprirodzenej vedomosti, ale ako symbol nepoznatelnej konecnej reality alebo ako symbol ludskeho nabozenskeho vyjadrovania. Pretoze neobsahuju prave poznanie nadprirodzeneho, teologicke dogmy su relativne a mozu byt prijate, alebo odmietnute na zaklade toho, ci maju, alebo nemaju vplyv na ludsku predstavivost. Tie dogmy, ktore sa javia ako produktivne pre nabozenske citenie ludi maju byt prijate a neskor mozu byt odmietnute, ked prestanu byt uspokojujuce. Dogmy sa preto v case mozu menit a mozu byt bud uplne odmietnute, alebo znova interpretovane tak, ze dostanu vyznam uplne odlisny od povodneho.
Pretoze dogmy nam nedavaju poznanie nadprirodzeneho a pretoze nabozenstvo treba vidiet ako vyjadrenie ludskych nabozenskych snah, skutocne, objektivne poznanie Boha nie je mozne. Intelektualne argumenty v prospech jeho existencie su zbytocne, podobne ako argumenty zalozene na zazrakoch a vyplnenych proroctvach. V modernistickom pohlade, jedine poznanie ktore mame o Bohu je subjektivne, nachadzajuce sa v individualnom nabozenskom zazitku (a viazuce iba tych, ktori ho prijali).
Pretoze Boh sa da najst primarne alebo jedine v ludskom srdci - v subjektivnom zazitku - je vo svete hlboko imanentny. Modernizmus ma tendenciu smerom k panteizmu (ucenie, ze Boh je totozny so svetom, alebo jeho castou), zdoraznuje jeho imanentnost na ukor transcendentnosti.
Pretoze nam teologia nedava poznanie nadprirodzenenho, Pismo treba chapat ako vyjadrenie hlbokeho nabozenskeho zazitku, ktory mali jeho autori, nie vsak ako sprievodcu poznanim Boha a jeho ciest. Pismo nie je oslobodene od ludksych chyb a obsahuje vela symboliky a mytov. Pretoze je historicky nespolahlive a zalozene na ludskom nabozenskom sentimente, existuje medzera medzi tym co zaznamenava a tym, co sa skutocne stalo.
Tato medzera znamena, ze existuje velky rozdiel medzi oslavenym Kristom, ktoreho hlasa Cirkev (Kristus viery) a Jezisom - clovekom, ktory kracal po vrchoch Izraela (Jezis historie). Jezis nevedel (aspon nie na isto), ze bol Mesiasom alebo Bozim vtelenim. Nechcel zalozit Cirkev, neprepozical vedenie svojej Cirkvi Petrovi. Okrem krstu a Panovej vecere Kristus neustanovil ziadne sviatosti a aj tieto dve su silne prikraslene Krestanskou teologickymi uvahami.
Vo svetle faktu, ze teologicke dogmy su relativne, vsetky krestanske denominacie su si rovne s Katolickou Cirkvou. Dokonca ja nekrestanske nabozenstva su platnym vyjadrenim ludskej nabozenskej tuzby. Zastava nazor, ze Cirkev by nemala mat specialne vztahy zo statom a ze stat nema ziadne povinnosti podporovat a presadzovat prave nabozenstvo. Namiesto otvoreneho vyhlasenia, ze moc statu pochadza od Boha (Rim 13,1) cez Jezisa Krista (Mat 28.18), mal by byt stat neutralny ku vsetkym nabozenstvam a ku tym, bez nabozenstva.
Ortodoxna odpoved
Hoci boli tvrdenia modernistov kritizovane uz Piom IX. v jeho Sylabe chyb(bludov)(1864) a neomylne zavrhnute na I. vatikanskom koncile (1870), bolo nevyhnutne, aby Magesterium podniklo dalsie kroky.
V decembri 1903 papez Pius X. schvail dokument Svatej stolice, ktorym sa pat knih Loisyho spolu s dalsimi modernistickymi autormi dostalo na Index zakazanych knih.
V juni 1907 vydala Svata stolica dokument Lamentabili, ktory zavrhol 65 modernistickych tvrdeni. Papez Pius X. pridal na tento dokument svoj suhlas a ozancil kazde jedno z tychto tvrdeni za zavrhnute.
V septembri toho isteho roku vydal papez encykliku Pascendi Dominici Gregis, ktora opat zavrhovala modernizmus a v novembri vydal motu proprio nazavan Praestantia Scripturae, ktora zavazuje katolikov vo svadomi prijat rozhodnutia Papezkej biblickej komisie a uvaluje exkomunikaciu na tych, ktori odmietaju Lamentabili alebo Pascendi.
Tym sa zacali exkomunikovat vodcovia modernizmu, Tyrell v roku 1907 a Loisy v 1908.
V septembri 1910 vydal Pius X. prisahu proti modernizmu o zlozenie ktorej boli poziadani vsetci duchovni pred sub-diakonatom, spovednici, kazatelia, pastori, kanovnici?, profesori na seminaroch, clenovia Rimskych kongregacii a episkopalnych kurii a predstaveny radov.
Tato prisaha vyzadovala zriect sa siestych principialnych bludov (spominanych na zaciatku prispevku), potvrdit a suhlasit s Lamentabili a Pascendi zriect sa niekolkych dalsich bludov, hlavne tych, ktore oponovali dogmam a historii (napr. rozdiel medzi Kristom viery a Kristom, ako historickou postavou). Iba 40 knazov na celom svete odmietlo zlozit tuto anti-modernisticku prisahu co ucinne, ale na kratko zastavilo modernisticku krizu.
V polovici minuleho storocia sa vynoril novy prudu modernizmu v dielach patra Pierra Teilharda de Chardin, ktory viedol papeza Pia XII. k vydaniu encykliky Humanae Generis.
Praralely v sucasnosti
Po II. vatikanskom koncile bol Index zakaznych knih (1966) a anti-modernisticka prisaha(1967) zrusene. Modernizmus sa znova objavil pod vplyvom teologov ako Hans Kung, Edward Schillebeeck a Charles Curran. Tito knazi spochybnovali neomylnost papeza a Pisma, odmietali katolicke moralne ucenie (napr. o antikoncepcii) a zacali propagovat myslienky o svateni zien za knazky. Po case boli tito jednotlivci Cirkvou pokarhani a bolo im zakazane prezentovat sa ako katolicki teologovia.
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 12062 ~
Člen od: 29 september 2003 ~
Posledná návšteva: 11 november 2023
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 10 jún 2007 : 19:33:16
|
Antimodernistická prísaha
IUSIURANDUM formula
(Sacrorum antistitum, 1.9.1910, povinnosť skladania každému kňazovi, biskupovi a inak význačnejším úradom, pred vysviackou, konsekráciou, inštaláciou, koncilom)
Ego ...N.N. ...firmiter amplector ac recipio omnia et singula, quae a inerrati Ecclesiae magisterio definita, adserta ac declarata sunt, praesertim ea doctrinae capita, quae huius temporis erroribus directo adversantur.
Ja, XY, pevne uznávam a prijímam, v celku i v jednotlivostiach, všetko, čo neomylným učiteľským úradom Cirkvi bolo definované, stanovené a prehlásené, najma tie články učenia, ktoré sú v priamom rozpore s bludmi dnešných čias.
Ac primum quidem Deum, rerum omnium principium et finem, naturali rationis lumine per ea, quae facta sunt, hoc est per visibilia creationis opera, tamquam causam per effectus, certo cognosci, adeoque demonstrari etiam posse, profiteor.
Ako prvé vyznávam, že je možné Boha, všetkých vecí počiatku i konca, s istotou poznať a teda aj dokázať prirodzeným svetlom rozumu z vecí stvorených, to jest z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu z účinku.
Secundo, externa revelationis argumenta, hoc est facta divina, in primisque miracula et prophetias admitto et agnosco tamquam signa certissima divinitus ortae christianae Religionis, eademque teneo aetatum omnium atque hominum, etiam huius temporis, intelligentiae esse maxime accomodata.
Po druhé, pripúšťam a uznávam ako nezvratné znamenia božského pôvodu kresťanského Náboženstva činy Božie, najma zázraky a proroctvá, vonkajšie to dôkazy zjavenia, a považujem ich za celkom prispôsobené chápavosti všetkých ľudí všetkých čias, teda aj v našej dobe.
Tertio: (...)
Quarto: Fidei doctrinam ab Apostolis per orthodoxos Patres eodem sensu eademque semper sententia ad nos usque transmissam, sincere recipio, ideoque prorsus reiicio haereticum commentum evolutionis dogmatum, ab uno in alium sensum transeuntium, diversum ab eo, quem prius habuit Ecclesia, pariterque damno errorem omnem, quo divino deposito, Christi sponsae tradito ab Eaque fideliter custodiendo, sufficitur philosophicum inventum, vel creatio humanae conscientiae, hominum conatu sensim efformatae et in posterum indefinito progressu perficiendae.
Po štvrté: úprimne prijímam učenie viery, ako sa nám dochovalo, vždy v tom zmysle a tými slovami, skrze Apoštolov a pravoverných Otcov, preto úplne zavrhujem heretickú myšlienku o vývoji dogiem, v zmysle postupne sa meniaceho zmyslu, nerovnakého s tým, ktorého sa Cirkev pridržiavala predtým, rovnako tak zavrhujem každý blud, na podklade ktorých sa podstrkujú filozofické nálezy namiesto pokladu viery, predaného snúbenici Kristovej, alebo sa stavia ľudské svedomie úsilím ľudským pozvoľne utvárané, majúce sa zdokonaľovať ustavičným pokrokom.
Quinto: certissime teneo ac sincere profiteor , Fidem non esse coecum sensum religionis e latebris subconscientiae erumpentem, sub pressione cordis et inflexionis voluntatis moraliter informatae, sed verum assensum intellectus veritati extrinsecus acceptae ex auditu, quo nempe, quae a Deo personali, creatore ac Domino nostro dicta, testata et revelata sunt, vera esse credimus, propter Dei auctoritatem summe veracis.
Po piate: neochvejne uznávam a úprimne vyznávam, že Viera nie je slepým náboženským citom, vyvierajúcim odkiaľsi z hĺbok podvedomia, pod tlakom po/citu a sklonom vôle utváraného, avšak skutočným rozumovým prisvedčením pravde, prijatej vonkajším naslúchaním, ktorým pre autoritu nanajvýš pravdivého Boha, za pravdivé uznávame, čo od osobného Boha, Stvoriteľa a Pána nášho, bolo vyslovené, doložené a zjavené.
Me etiam, qua par est, reverentia, subiicio totoque animo adhaereo damnationibus, declarationibus, praescriptis omnibus, quae in Encyclicis litteris „Pascendi“ et in Decreto „Lamentabili“ continentur, praesertim circa eam quam historiam dogmatum vocant.
Pokiaľ ide o mňa, s náležitou úctou a celou svojou dušou uznávam všetky zavrhnutia, vyhlásenia a predpisy, obsiahnuté v encyklike Pascendi (Denz.2071) a v dekréte Lamentabili (Denz.2001), predovšetkým o veciach histórie dogiem.
Idem reprobo errorem affirmantium, propositam ab Ecclesiam fidem posse historicae repugnare, et catholica dogmata, quo sensu nunc intelliguntur, cum verioribus christianae religionis originibus componi non posse.
Taktiež zavrhujem blud tých, ktorí tvrdia, že viera predkladaná Cirkvou môže byť v rozpore s historickou skutočnosťou, a že dogmy v tom zmysle, ako sú chápané dnes, nemožno uviesť v súlad s pravdivejšími počiatkami kresťanského náboženstva.
Damno quoque ac reiicio eorum sententiam, qui dic unt, christianum hominem eruditiorem induere peronam duplicem, aliam credentis, aliam historici, quasi liceret historico ea retinere quae credentis fidei contradicant, aut praemissas adstruere, ex quibus consequatur dogmata esse aut falsa aut dubia, modo haec directo non denegentur.
Odsudzujem a zavrhujem mienku tých, ktorí hovoria, že vzdelanejší kresťan vystupuje akoby dvojaká osoba, raz ako veriaci, inokedy ako historik, akoby historikovi bolo dovolené pridržiavať sa toho, čo je v rozpore s vierou veriaceho, či smel utvárať premisy, na podklade ktorých by vyplývalo, že dogmy sú buď nepravdivé, alebo pochybné, pokiaľ vôbec by neboli popierané.
Reprobo pariter eam Scripturae Sanctae diiudicandae atque interpretandae rationem, quae, Ecclesiae traditione, analogia Fidei, et Apostolicae Sedis normi posthabitis, rationalistarum commentis inhaeret, et criticen textus velut unicam supremamque regulam, haud minus licenter quam temere amplectitur.
Zavrhujem takisto ten spôsob rozsudzovania a výkladu Svatého Písma, ktorý by opomínal tradíciu Cirkvi, analógiu viery a normy Apoštolskej Stolice, pridržiaval sa výkladu racionalistov, a textovú kritiku poníma ako jediné správne a najvyššie pravidlo, rovnako nedovolene ako opovážlivo.
(...)
In universum denique me alienissimum ab errore profiteor, (...) hominum nempe sua industria, solertia, ingenio scholam a Christo eiusque apostolis inchoatam per subsequentes aetates continuantium. Proinde fidem Patrum firmissime retineo et ad extremum vitae spiritum retinebo, de charismate veritatatis certo, quod est fuit eritque semper in episcopatus ab Apostolis succesione, non ut id teneatur quod melius et aptius videri possit secundum suam cuiusque aetatis culturam, sed ut nunquam aliter credatur, nunquam aliter intelligatur absoluta et immutabilis veritas ab initio per Apostolos praedicata.
Vo všeobecnosti potom vyznávam, že som úplne ďaleko onoho bludu ľudí, ktorí chcú k výuke započatej Kristom a skrz jeho apoštolov predanej, pomocou vlastného pričinenia, svojim dôvtipom a svojimi schopnosťami s postupom času pričiňovať. Preto sa čo najpevnejšie pridržiavam a do konca svojho života budem pridržiavať viery Otcov o bezpečnej charizme pravdy, ktorá existuje a bude ďalej existovať v biskupskom úrade pri apoštolskej postupnosti, nie aby sa zastávalo to, čo sa zdá byť lepšie a vhodnejšie podľa kultúry toho ktorého veku, ale aby nikdy inak nebola verená a nikdy inak chápaná absolútna a nemeniteľná pravda, hlásaná Apoštolmi od počiatku.
Haec omnia spondeo me fideliter, integre sincereque servaturum et inviolabiliter custoditurum, nusquam ab iis sive in docendo sive quomodolibet verbis scriptisque deflectendo. Sic spondeo, sic iuro, sic me Deus adjuvet et haec sancta Eius Evangelia. Amen.
Toto sľubujem, že verne, úprimne a úplne budem zachovávať a v nenarušenosti strážiť, že sa nikdy neodchýlim od tohto ani pri hlásaní či písomným podaním. Tak sľubujem, to prisahám, pri tom mi pomáhaj Boh a tieto svaté Jeho Evanjelia. Amen.
Nie je bez zaujímavosti, že túto prísahu skladali všetci "otcovia Koncilu" pri zahájení II.vatikánskeho snemu, ako i mnohí ešte dnes žijúci duchovní v pastorácii. Konzekvencie nie sú predmetom pojednania na tomto mieste, avšak platia a sú indikovateľné až príliš evidentne. Pavol VI. uvedenú prísahu "zrušil" (nie platnosť, ani nie závaznosť, iba povinnosť ju skladať) v r. 1965, z dodnes uspokojivo nie vysvetlených dôvodov. Či? |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 12062 ~
Člen od: 29 september 2003 ~
Posledná návšteva: 11 november 2023
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 24 apríl 2010 : 07:41:11
|
|
|
|
|
Odoslaný - 29 júl 2010 : 09:23:39
|
| Bohuzial, neviem o danej stranke nic, je to prvy krat co ju vidim. |
Non nobis Domine, non nobis, sed nomini tuo da gloriam.
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 12062 ~
Člen od: 29 september 2003 ~
Posledná návšteva: 11 november 2023
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 04 november 2010 : 21:14:12
|
|
|
|
|
Odoslaný - 09 marec 2011 : 07:14:05
|
nová ako nová... toto už je v Cirkvi dosť dlho.
Len nerozumiem, prečo si to zavesil do herezy?
ked sa tam deklaruje
"Dnes môžeme potvrdiť, že Opus Angelorum žije verne a jasne v súlade s náukou Cirkvi a liturgickými cirkevnými normami“
Prečo si to dal sem?  |
Aufer a nobis, quaésumus ,Domine, iniquitátes nostras; ut ad sancta sanctórum puris mereámur méntibus introíre. Amen |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 408 ~
Člen od: 13 október 2009 ~
Posledná návšteva: 15 október 2016
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 14 marec 2011 : 22:38:18
|
| Monofytizmus pochádza z gréckeho slova monos-jeden, fysis-prirodzenost Je kristologický názor, že Ježiš Kristus mal iba jednu a to božskú a nie ludskú prirodzenost. Iný názor predstavujú vyjadrenia chalcedonskeho a 2 konštanitopolského koncilu, ktoré obhajujú náuku o dvoch prirodzenostiach v Kristovi a to ludskú a božskú prirodzenost Z pohladu cirkvi, ktoré uznavajú prvé štyri ekumenické koncily(t.j. najmä katolícke a pravoslavné cirkvi) predstavuje monofytizmus herézu. Predstavitelom monofytizmu odsudeným na chalcedonskom koncile bol Eutychés. V nasledujúcom storočí sa z monofytizmu stal monoteletizmus, ktorý sa pokúšal nájst strednú pozíciu medzi výrokmi chalkedonskeho koncilu a monofyzitmi. Stúpenci koncilu však aj toto riešenie zavrhli a to napriek snahám byzantských cisárov dosiahnut v tejto otázke cirkevnú jednotu. Monoteletizmus potom zastávala najmä marotinská cirkev a to až do doby,ked znovu nastolila cirkevné spoločenstvo s katolickou cirkvou. Monofyzistské cirkvi existujú až dodnes a to najmä v krajinách Blízkeho východu. Označujú sa ako orientálne ortodoxné cirkvi (Z Wikipédie slobodnej encyklopédie) |
handulka |
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 96 ~
Člen od: 16 jún 2008 ~
Posledná návšteva: 10 november 2012
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
